Augustín Marián Huska
Analýza čechoslovakizmu |
|
GEOPOLITICKÉ A SOCIOEKONOMICKÉ SÚVISLOSTI ČECHOSLOVAKIZMU
Prof. Ing. Augustín Marián Húska, Dr.Sc. Ekonomická univerzita Bratislava, profesor ekonomickej synergetiky v.v.
Kľúčové slová: Supremácia záujmom, sociálny darvinizmus, správací atavizmus,
O: Úvodné poznámky k chápaniu čechoslovakizmu ako zotrvačného syndrómu dominácie
Príspevok sa bude zapodievať kolektívnym správaním slovenského a českého štátotvorného subjektu v čase vrcholenia novoveku. Toto správanie bolo dilematické, lebo nieslo v sebe tak harmonizačné, ako kolízne podoby. Určujúcimi sa stali kolízne podoby, lebo české elity vnímali vznik prvej ČSR ako príležitosť k trvalej dominácii a slovenské elity vnímali vznik prvej ČSR ako emancipačnú šancu pre ďalšie rozvíjanie svojho sebaurčenia. A práve v tejto dileme je zakľučovaný fenomén čechoslovakizmu, ktorý trvale slúžil silnejšiemu partnerovi k supremačnému správaniu a teda k vytesňovaniu práv slabšieho partnera.Keď totiž akékoľvek individuálne a kolektívne správanie podrobíme typologickej analýze, tak zistíme, že mnohé stereotypy správania majú vratnú podobu opakovaných, až chronických zotrvačností (anachronizmov, atavizmov). Tieto zotrvačnosti sa prejavujú jednak ako zjavne a oficiálne deklarované záujmy, jednak ako podprahové intencie záujmov. Pavel Kosatík, ako dobrý znalec českého novovekého národotvorného vedomia napísal v r. 2010 knihu „České snenie“ (29), v ktorej reflexívne komentoval vývoj českých ambícií, ašpirácií a záujmov vo vrcholiacom novoveku a to so zreteľom na hrozby a riziká, s ktorými sa česká spoločnosť vo svojom stredoeurópskom „časopriestore“ stretala. Kniha je koncipovaná ako kritická, ale empatická sonda do rozpínavých „českých snov“ začínajúc „snom o Slovensku“ a končiac „snom o Podkarpatskej Rusi“. V knihe s nadhľadom rozlíšil vývojové stavy existenčných záujmov začínajúc motívmi, pokračujúc nadmernými ašpiráciami a končiac ich úspešnými, alebo neúspešnými sebeckými realizáciami. Medzi ne umiestnil aj fenomén „čechoslovakizmu“ ako inštinktívneho českého záujmu brániť sa vonkajšiemu tlaku vlastnou českou rozpínavosťou. Súčasťou reálneho vývoja je fakt že všetky spoločenské telesá, ktoré sa pohybujú vo svojom existenčnom časopriestore, musia sa zúčastniť „súťaže o priestor a zdroje“ s inými spoločenstvami a teda si postupne vyvinú svoju stratégiu dlhodobého prežívania. Existenčnýčasopriestorjeteda vždy aj silovou aj inteligenčnou výzvou. Správanie sa spoločenských telies vždy nesie v sebe rôzne znaky a miery toho čo sa označuje za „sociálny darvinizmus“. Odráža sa to v spomínanej stratégii prežívania ako „kmitanie“medzi „temnými“ správacími vzormi sebectva, uzurpácie a parazitizmu a „svetlými“ správacími vzormi koperatívnej symbiózy, resp. tolerancie až solidarity. Kosatík v knihe „o českom snení“ teda popísal vývoj českých záujmov od ašpirácií až po tvrdý realizačný pragmatizmus. Reálna geopolitika naozaj je prejavom rôznych podôb sociálneho darvinizmu a musí byť podrobená tzv. mravnej reflexii už aj preto, že nekontrolované ambície a sebectvo takmer vždy končia konfliktom záujmov, zriedkavedúk „antikatastrofickému pokonaniu“ a často vedú ku „katastrofickému chaosu“. Bohužiaľ, v ľudských dejinách bolo naozaj viacej katastrof, ako antikatastrof. O to dôslednejšie musíme, sa usilovať o antikatastrofickú prax. Dokonca aj samotná najčerstvejšia globálna situácia odráža priznanie predstaviteľa súčasnej „superveľmoci“ , že „svet speje do veľmi krehkého, neistého a chaotizujúceho štádia“ (8,m,). Sú to slová prezidenta B. Obamu, ktorými (na tlačovkev Bielomdomedňa24. 2.2011)komentovalvývojv južnom Stredomorí a na Blízkom i vzdialenejšom Východe. Musíme poznať lokálnu i celkovú diagnózu a stanoviť tomu primerané anamnézy a terapie. Máme dočinenia s vývojom, ktorý nemožno nazvať inak ako chorobný. Keďže svet je spojitý, tak musíme sledovať nie len vývoj vo vzdialenejších geopolitických pásmach, ale aj vývoj u všetkých našich susedov. K tomu patrí aj vyššie spomínané ohodnotenie „snov“ našich susedov. Totiž z typologického hľadiska je určujúce, či tieto „sny“ využívajú koexistenčné (paralelne symbiózne), alebo uzurpačno-asimilačné, či parazitujúce spôsoby. Po takomto zovšeobecnení výskytu uzurpačného syndrómu môžeme sa vrátiť k našej vlastnej téme „čechoslovakizmu“ a povedzme si rovno, že ašpirácie v podobe „spoločného národa“, či „spoločného štátu“ nevyšli preto, lebo boli v priamom rozpore s legitímnymi emancipačnými cieľmi slovenského „národného sebaurčenia“. Našťastie obe sporné strany našli v sebe silu pre antikatastrofické riešenie v r. 1992 dojednaním konsenzu o nástupníctve dvoch paralelných štátností (8,b,) (8,d,) (8,f,) (8,ch,) (19,a,). Voči možným recidívam čechoslovakizmu musíme byť v strehu aj preto lebo v súčasnosti postihujeme, že ktosi zas kriesi „slogan čechoslovakizmu“ a pokúša sa o jeho „novú plazivú reedíciu“. Nepolepšiteľní manipulátori verejnej mienky a všakovakí „pozaďoví“ hegemóni „splietajú“ svoje ambiciózne „pavučinové siete“ - tentoraz na vlne „nostalgie za minulými istotami“. Neváhajú k tomu využiť aj situáciu ktorú spôsobili svetové ekonomické elity tým, že im popraskali „virtuálne bubliny o permanentnom konzumnom blahobyte“. Totiž zošokovaná verejnosť na celom svete a rastúco i v európskom prostredí pocítila na vlastnej koži „neistú budúcnosť“ a takáto verejnosť má potom sklon pestovať si „nostalgiu za minulými istotami“. Do takéhoto pochybného „baličku istôt“ naši manipulátori pribalili aj tému „čechoslovakizmu“, ktorú v rôznych kampaňových alternáciách opakujú ako „evergrín“ už od začatia globálnej krízy. Treba jednoznačne povedať, že vznik prvej česko-slovenskej republiky bol naozaj „záchranným člnom“ slovenského menšinového národa z rozbúreného asimilačného mora duálnej monarchie. Avšak jedným dychom treba povedať, že prvá Č-SR bola aj „záchranným člnom“ menšinového českého národa z toho istého rozbúreného asimilačného mora duálnej monarchie. Aj Česi aj Slováci boli menšinami celkového súčtu novovznikajúcej prvej Č-SR. Navyše, žiadni „zachránení“ neostávajú „na veky“ v záchranných člnoch. Veď celý trik o unitárnom („spoločnom“) štáte a o unitárnom („spoločnom“) československom národe bol vymyslený nie preto, aby oslobodil menšinové národy, ale preto aby „slovenským pribalením“ sa dostal český živel z pozície menšiny v novom štáte do pozície dominátora (hegemóna). Masaryk a Beneš presadením tejto koncepcie nezachraňovali Slovákov z „veľkouhorského jarma“ – veď podľa historický zdokumentovateľných výrokov oboch štátnikov „slovenský národ nikdy neexistoval“ a bol vraj len „výplod veľkouhorskej propagandy“ (3,a,), (31,a,), (29,a,)(32,b). Aj Slovákov, aj Čechov zachránil v r. 1918 konsenzus víťazných veľmoci, ktoré do novej verzie medzinárodného práva zakotvili sebaurčujúce právo každého národa. Treba však jedným dychom potvrdiť. že slovenská spoločnosť bola a je vďačná zato, že do medzinárodného života sa presadilo Wilsonom deklarované „právo na sebaurčenie národov“ a teda právo na národnú svojbytnosť a štátnosť. Toto právo sa stalo neoddeliteľnou časťou novo konštituovaného kánonu ľudských práv. Celosvetový vývoj od roku 1918 dokazuje stále dôslednejšie realizácie tohto práva v medzinárodnom živote a to po každej veľkej emancipačnej vlne (1918, 1945, 1989 až 1993). Kým v severovýchodnej Európe bola Wilsonova doktrína realizovaná priamo (vznik poľskej, litovskej , lotyšskej a estónskej štátnosti) už v r 1918, tak v strednej a juhovýchodnej Európe bola táto doktrína v tom istom čase realizovaná „sprostredkovane“, vznikom „spoločných štátnosti“ a to jednak v „československej“ a jednak „juhoslovanskej“ podobe. V Strednej a juhovýchodnej Európe sa teda Wilsonova doktrína realizovala priamo a nesprostredkovane až po skončení studenej vojny (1989-1993) (7,a,) (7,b,) (17,) (19,a,). Mnohí „oplakávači“ nedeliteľnej československej identity doteraz horekujú nad tým, že mladé slovenské a české generácie pri všetkej ich bezradnosti nad modernými protirečeniami sveta považujú štátne sebaurčenia národov za súčasť novodobej výbavy ľudstva. Mladí ľudia sa pri každej príležitosti úspechu vlastného štátu vyzdobujú svojimi národnými symbolmi. Nebolo to prejavom šovinizmu, keď Česi získanie titulu majstrov sveta v hokeji oslavovali „vlajkoslávou“ a podobne nebolo to prejavom šovinizmu, keď podobný úspech oslavovali Slováci vyzdobení slovenskými zástavami a štátnymi erbmi. Bohužiaľ niektorým „fachmanom“ zo slovenského historického ústavu SAV sa tieto sebaurčujúce rituály javia akousi „stratou úcty k novodobej minulosti“. Tento „sirotkovský“ či „pohrobkovský syndróm“ v plnej sláve rozbalil Róbert Holec v interview pre vikendové vydanie Pravdy 30. 10. 2010. Pri tom si vlastne hlboko protirečil, lebo jednak tvrdil, že „Československo si nesie v sebe každý z nás“ a zároveň horekoval, že na Slovensku i v Česku „len malá časť spoločnosti cíti úprimnú clivotu za Československom“ (5). Z toho vyvodzoval, že v oboch spoločnostiach je nedostatok historického vedomia. Nuž takýto lapsus „protimluvu“ je možný len preto, že vo vrcholnej slovenskej inštitúcii historického výskumu sa ponevierajú nositelia cudzích (už neexistujúcich) štátnych doktrín. Aj podľa renomovaných analýz (vo svete, v Európe a v oboch štátoch) väčšina slovenskej i českej verejnosti považuje vytvorenie dvoch paralelných štátností za logické vyústenie ich sebaurčujúceho historického vedomia. Väčšina ľudí na Slovensku a v Česku sú úprimne radi, že sa nám neprihodilo to čo sa stalo na Baltiku a na Balkáne, kde za štátne sebaurčenie platili po skončení studenej vojny krvou. Slovenský a český vývoj hodnotilo kladne aj medzinárodné prostredie. Odrazilo sa to v rýchlom akceptovaní slovenskej a českej paralelnej štátnosti medzinárodným auditóriom. Bývalý predseda Svetového Penklubu český spisovateľ J. Gruša nazval pokojné riešenie štátotvorného vyrovnania „maturitou českej a slovenskej spoločnosti“ (20,). Bush junior na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (r. 2005) verejne ocenil emancipačný výkon Slovákov, že „výhradne pokojnou cestou dosiahli štátne sebaurčenie“ (19,c,) Parag Khanna je mladý top-analytik skúmajúci premenu monopolárného sveta na multipolárny svet. Vo svojej najnovšej, mimoriadne úspešnej knihe považuje pokus o svetovú hegemóniu za „atavistické blúznenie“ (26). Tento mladý analytický talent pracoval v najprestížnejších think-tankoch USA (Council on Foreign Relations, World Economic Forum, New America Foundation) a stroho konštatuje, že atavizmy dominácie už nefungujú, že sa „svetový poriadok zosypal pod vlastnou váhou“. Khanna v knihe upozorňuje, že tradičné zdroje moci iba predstierajú, že majú na beh udalostí určujúci vplyv. Khanna konštatuje, že sa vytvárajú emancipované „ostrovy moci“ (islands of governance), ktoré sa „vracajú k hodnotám národných štátov“. Je zaujímavé, že vo svojej knihe vyzdvihuje „príbeh Československa“, ktoré napätie medzi štátotvornými národmi „vyriešilo rozpustením federácie a následným vnorením oboch nových štátov do vyššieho celku“ (Európskej únie) a tak sa stalo príkladom riešenia konfliktov „v novom stredoveku“(26,). Pričom Khanna označenie „nový stredovek“ nepovažuje za dehonestujúce, ale za predvídavý a humanizujúci prechod na nové prostredie dislokovaných a dilatovaných „ostrovov moci“ (národných štátov), ktoré sú vstave neskôr vytvárať aj „globálne voľné celky“ (26). Vidíme teda, že štátotvorná emancipácia, ktorou sa riešilo „slovensko-české vyrovnanie“ v r. 1992 nie je výrazom nedostatku historického vedomia, ale jeho naplnením (19,a,). Vznik „paralelných národných štátností“ je vzorový predobraz možnej „optimistickej vízie sveta“ po krachu monopolárnej hegemónie. Je samozrejme, že svet sa neskladá len z väčšinových národov, ale aj menšinových národností, ktoré musia mať svoje sebarealizačné možnosti, ale nie tak, že sa hrajú na „trójske kone“ a že svojimi stupňujúcimi požiadavkami môžu konzumovať integritu štátov väčšinových národov. Naozaj, - ako konštatuje Khanna, - národné štáty musia byť „základnými modulmi“ vyšších „voľných celkov“, ktoré nebudú využívať asimilačné a fuzionistické triky. Planéta Zem je už príliš malá na silové riešenie konfliktov (najmä keď viaceré štátne moci disponujú „nukleárnymi zbraňami“). Hegemoniálne atavizmy musia „mutovať“ do altruistickejších podôb, ktoré vytvárajú vyššie celky „zdola nahor“ (subsidiárne) a nie „zhora nadol“ (hegemoniálne). Noví svetoví tvorcovia ideí kooperatívnej symbiózy konštatujú, že buď sa odzvoní atavistického hegemonializmu, alebo sa „odzvoní planetárnej civilizácii“ (21,) (26,) (30,b,) (48,) (53,). Pohrobkom čechoslovakizmu nevyčítame to, že zdôrazňujú kladné (inkubátorské) stránky vzniku prvej Č-SR, ale to že ignorujú záporné (retardačné a fuzionistické) stránky prvej Č-SR. Totiž v súčasnosti prebiehajúca „podprahová kampaň“ v slovenských a českých komerčných masmédiách je pokusom o „juvenálny mejkap“ čechoslovakizmu preto, lebo sa orientuje na mladú generáciu, ktorá už nemá vlastné skúsenosti s uzurpačnými manierami čechoslovakizmu. Vylepšovanie tváre čechoslovakizmu sa aranžuje prostredníctvom reťaziacich šnúr produktov „šoubiznisu“ ( napríklad „Česko Slovensko hľadá superstar“ a podobné veľdiela „popkultúry“). Už štvrtý rok nás kvári globálna kríza, ktorá spôsobila kolaps všetkých „priemyslov“ – okrem „zábavného priemyslu“. Ten jediný je v „permanentnej konjunktúre“, lebo má za úlohu odlákať myseľ verejnosti (a teda aj starších generácií) od depresívneho uťahovania opaskov a od miznúcich pracovných príležitostí. V pozadí „vládnucich elít“ je strach, aby frustrovaný plebs nevyšiel náhodou do ulíc ako sme toho svedkami v Stredomorí a na Blízkom východe. „Zábavný priemysel“ má za úlohu „rozveselovacími seriálmi“ odviesť spoločenskú myseľ od existenčných neistôt. Nuž preto nečudo, že „esá zábavného priemyslu“ pokúšajú sa využiť „kompenzačné témy“ vo forme „nostalgie za starými dobrými časmi“. Okrem toho naši pohrobkovia hegemonizmu ticho kalkulujú s viacgeneračným slovenským „poddanským syndrómom“, so slovenským komplexom „menejcennosti“, so „slovenským popolvárstvom“. Vlastenecká verejnosť aj na Slovensku, aj v Česku musí zintenzívniť svoje emancipačné kriesenie ducha úcty k vlastnej identite a nie k chimérickej identite neexistujúceho – „československého“ etnika. V mocenský i ekonomický prepojenom svete sme všetci „vazalmi“ vonkajšieho silového poľa, ale nemusíme byť a nechceme byť „lokajmi“(18,c,). Z poznatkov sociálnej psychológie vieme, že za formálnym prejavom „omnipotencie“ je skrytý tieň „impotencie“. Totiž práve ten, kto sa cíti slabý a neistý, preháňa navonok svoje sebavedomie hlásaním svojej nadradenosti. Všetci navzájom máme „prečítaní správací génom“ svojich k radikalite tendujúcich susedov. Nejde len o „snenie“, ale o tvrdý egoistický geopolitický a ekonomický záujem. Predovšetkým nenechajme sa balamutiť „čechoslovakistickou mytológiou“, ktorá stále tvrdí že české záujmy sú aj slovenské záujmy. Práve v záujme „čistého stola“ medzi slovenskou štátnosťou a českou štátnosťou musíme podrobiť tento uzurpačný syndróm „čechoslovakizmu“ vedeckej verifikácii a falzifikácii. Erich Stein erudovaný znalec medzinárodného práva a profesor Michiganskej univerzity bol V. Havlom pozvaný v r. 1990 z USA, aby pomohol vytvoriť novú č-s. ústavu. Stein dva roky študoval u nás štáto-právný i sociálno-ekonomický vývoj (1990-1991) a otvorené priznal vo svojej knihe o zrušení spoločného štátu, že Česi chceli udržať Slovákov v submisívnom postavení práve cez „vykrášlenú“ ústavu „spoločného štátu“. Stein ako Čechoameričan chcel pomôcť Havlovi, ale keď na mieste poznal reálny stav vecí tak objektívne uznal, že celá idea „československej jednoty“ bola založená na egoistickom kalkule Čechov a preto v spomínanej knihe uznal, že sa systematický „diala krivda Slovákom“. Stein otvorene napísal, že nie Slováci, ale Česi vnucovali ideu „jedného československého národa“ a ideu „jednotného spoločného štátu“. Citujem priamo Steina: „V štáte kde žili 3 milióny Nemcov, by bol Český národ bez Slovákov v menšine, preto sa objavil pojem československého národa“ (47, str. 242,). Český geopolitik Oskar Krejčí objektívne uznal, že Slováci sa proti takejto idei zaradenia Slovákov ako vetve československého národa od samého začiatku bránili. Citujem Krejčího: „Preto sa tiež od r. 1918 ozývali hlasy že Slováci nechcú byť oslobodení, ale slobodní“ (30, a, str. 149). Pozrime sa teda na fenomén „čechoslovakizmu“ cez spomínanú prizmu moderných vedeckých teórií, ktoré nám poskytuje tzv. evolučná antropológia a v jej rámci tzv. geopolitický a socioekonomický behaviorizmus (vedy o kolektívnom správaní).
1: Využitie prostriedkov evolučnej antropológie pri rozkrytí fenoménu čechoslovakizmu
Evolučná antropológia je súhrnnou množinou vied o vzniku a vývoji človeka, ktorá v sebe zahrnuje históriu, sociológiu, etnológiu, politológiu, ekonómiu, kulturológiu a všetky praxeologické behaviorálne (etologické) vedy. V tomto príspevku využijeme prednostne poznatky sociológie, politológie a ekonómie a to pochopiteľne v evolučnom kontexte. Využitie spomínaných vedeckých teórií začneme výberovým popisom najprv prírodovedných a napokon spoločenskovedných súvislosti fenoménu čechoslovakizmu. Totiž nesmieme síce zabúdať že evolučná antropológia je súčasť tzv. spoločenských vied, ale priamo nadväzuje na svoju východiskovú prírodovednú poznatkovú bázu – na evolučnú biológiu (náuku o biogenéze). Z evolučnej biológie preberá totiž antropológia axiomatické poznatky o podvojnom štruktúrovaní fylogenetickej a ontogenetickej pamäti spoločenského vedomia. Mohutný rozvoj poznávania biogenézy nám sprostredkoval v 19. storočí Häckelov axióm, ktorý konštatuje, že každá ontogenéza (teda individuálny vývoj každého organizmu) je trvalou rekapituláciou fylogenézy (teda vývoja každého druhu organizmu) (14,). Na tento axióm nadviazali antropologické vedy v svojich behaviorálnych disciplínach a to skúmaním tak inštinktívnych, ako reflexívnych súvislostí v ľudskom správaní. Počas vzniku človeka rozumného sa vyvinulo individuálne a kolektívne vedomie v ktorom ľudské správanie vzájomne ovplyvňujú aj vrodené (prevažné inštinktívne) a aj novo osvojené (prevažné reflexívne) skúsenosti. Ľudské správanie teda vyrástlo na spoločnom animálnom základe (13,),(19,b,). Za všetkým ľudským správaním stoja práve dva základné inštinkty – inštinkt sebazáchovy (pud oportúnneho egoizmu) a inštinkt záchovania druhu (pud skupinovej žičlivosti - altruizmu). Práve cez mieru ich vzájomného súladu či nesúladu hlbšie poznávame inštinktívne korene takého uzurpačného syndrómu, ako je čechoslovakizmus. Totiž inštinkt českej sebazáchovy velí aby na vonkajší – prevažné germanizačný - tlak odpovedalo české spoločenské vedomie jednak zväčšovaním českého spoločenského substrátu a jednak priestorovým rozpínaním v tých oblastiach kde ma najmenšie riziko silovej konfrontácie. Takýmto priestorom bolo predovšetkým Slovensko v jeho tzv. hornouhorskej verzii (33, a,) (34,)(36)(37,)(41,). Už od čias obrodenectva (po napoleónskych vojnách) jednak „Staročesi“ a najmä „Mladočesi“ položili si za úlohu infiltrovať „sen Veľkého Česka“ nie len do tzv. historického rámca“ zemí koruny českej, ale aj do priestorov v ktorých sa Česi v stredoveku občas „rozpínavo“ ocitli (1,b,) (3,a,) (8,a,) (8,k,) (8,l,) (8,n,) (9,) (15,) (16,) (24,a,) (24,b,) (24,e,) (33,a,) (33,b,) (33,c,) (34,) (35,) (36,) (38,) (41,) (43,) (45,). Napríklad občasné husitské, kališnícke, taboritské, bratrícke a sirotské prieniky v Hornom Uhorsku, Dolnom Rakúsku v Sliezku a Lužiciach boli aj výrazom pokusov o takéto dočasné, alebo dlhotrvajúce rozpínanie. Nehovoriac o tom že napríklad počas 19. storočia uskutočnili pomocou doktríny čechoslovakizmu aj asimiláciu vitálneho moravského Slovacka. Kosatík tieto „územné vzlínania“ poetický tiež zaradil medzi „české sny“ a v svojej knihe zdokumentoval ich rozmanité podoby (29).
Druhou „bazálnou výpožičkou“ evolučnej antropológie od evolučnej biológie je formovanie množstva t.j. štrukturovanie jednotlivcov do účelových štruktúr začínajúc pracovnou (lovnou, bojovnou, zberačskou, pastierskou, pestovateľskou či remeselnou skupinou) pokračujúc rodinou, rodom, kmeňom, kmeňovým spoločenstvo, národom a jeho štátotvorným konsolidovaním až po vytváranie súručenstiev štátov, ríš a impérií (4,) (6,) (10,a,) (10,b,) (11,) (13,) (18,). Mohutný rozvoj poznania biogenézy, antropogenézy a etnogenézy v minulom storočí pomohli obohatiť vedy o človeku a my v tomto príspevku sa pokúsime využiť tieto výdobytky vedy pri komplexnom posúdení príčinných súvislosti ľudského individuálneho a kolektívneho správania práve na príklade zjavu čechoslovakizmu. Totiž ľudské správanie je naozaj zakorenené v inštinktívnych štruktúrach animálneho pôvodu, aj keď je toto správanie „zabalené“ do „človečích“ podôb. Človek evolučne disponuje dvoma druhmi myslenia – emočno-inštinktívneho a racionálneho (51,). Načim zdôrazniť, že pokrok evolučných antropologických a etnologických vied zväčšuje využitie týchto poznatkov nie len v bežnej spoločenskej praxi, ale aj v diagnostikácii rôznych patogenéz (chorobných vývinov) a ich terapii (20,) (21) (25) (26,) (27,a,) (27,b,) (27,c,) (36,) (41,) (43,) (47) (52).
Prírodné vedy sa síce emancipovali od supremácie teológie, ale vytesnením tzv. morálnych kritérií vzdali sa kritickej sebareflexie. Práve katastrofická prax 20. storočia ukazuje, že ľudské spoločenstva sa musia vrátiť k „dodatočnému“ vneseniu mravných koridorov do svojho správania. Pomocou obnovenia kompatibility prírodovednej a duchovnovednej skúsenosti hlbšie chápeme jednak tzv. vrodenú predetermináciu a jednak metódy a mechanizmy ochrany existenčných podmienok vrátane integrálnej ekologickej solidarity (13,) (19,b,) (51,). V stále vzdelanejšej ľudskej pospolitosti rastie povedomie evolučného pravidla, ktoré hovorí, že ochrana biodiverzity, antropodiverzity a etnodiverzity sú generálnymi podmienkami prežitia. Správacie atavizmy sú infektami a kontaminátmi „minula“ („anachronizmami“) a tak sa treba k ním aj správať. Preto evolúcia už v biosfére vyvinula obranné mechanizmy proti nadmernosti v podobe evolučného pravidla tzv. zakázaných mutácií. Je však pravdou, že regulačné pochody zakázaných mutácií sa prejavujú s veľmi dlhými reagenčnými intervalmi, preto sa ukázalo ako účinnejšie nastaviť stimulačné i sankčné mechanizmy tak, aby sa dali skrátiť priebehy účinnejšou terapiou (19,c,). Už v rannom ľudskom vývoji napríklad zavedenie tzv. správacích tabu podstatne urýchlilo ľudskú civilizačnú kultiváciu a vytesňovanie agresivných správacích archetypov (napríklad vytesnenie kanibalizmu pomocou „tabu pojedania ľudí“ nastávalo už koncom praveku). V ďalšej ľudskej evolúcii práve vývoj duchovných skúsenosti viedol ku kultivácii tabu do podôb stále poľudštenejších duchovno-mravných pravidiel. Tak sa stalo, že na ranné tabu nadviazali jednak spomínané duchovno-mravné (náboženské) pravidlá a jednak pravidlá zvykového práva o zmierňovaní konfliktov. Napokon v novoveku a postnovoveku na túto zmierňovaciu základňu nadväzuje medzinárodné právo, ktoré vymedzuje koridory koexistenčného správania (medzi iným aj tým, že zo systému práva vylúčilo „útrpné právo“). Pripomínam, že spomínaný vývoj tzv. duchovnej skúsenosti umožnil využiť „nadprírodný“ aspekt mravného étosu. Máme eminentný záujem na pokojnej paralelnej koexistencii v Európe i vo svete, preto musíme zefektívniť nie len vnútroštátny, štátny a medzištátny imunitný systém, ale pomáhať aj okoliu, aby si tieto správacie normy osvojilo a spoločne s nami zdieľalo. Aj na úrovni individuálneho, aj na úrovni kolektívneho vedomia, treba pracovať na spriahnutí a harmonizovaní inštiktívno-emočnej a racionálnej inteligencie (51). Preto vťahujeme pod reflexívnu kontrolu aj naše inštiktívne správania a najmä naše správacie atavizmy. My napríklad pomocou nášho kresťanského zakorenenia sme sa až do začatia globálnej krízy relatívne účinne bránili vlastnému i cudziemu sebectvu a udržovali sme svoje slovenské štátne bytie v solidárnych rámcoch.
Napokon ďalšou dôležitou „výpožičkou“ antropológie z biológie je „sociotvorny fraktál“, ktorý stanovuje že všetky druhy spoločenstiev (komunít vytváraných z indivíduí) majú vzájomne sa prelínajúce a zároveň vzájomne súťaživé dva druhy menšín a dva druhy väčšín. Najuznávanejším britským historikom v 20. storočí bol Arnold Toynbee, ktorý vytvoril kompendium „Chodu dejín sveta“ , kde posúdil všetky dovtedy známe civilizácie a konštatoval, že vo všetkých vývojových štádiách sa spoločenstvá delili jednak na tzv. dominujúcu menšinu a na tzv. poddanú (submisívnu) väčšinu a jednak na tzv. talentovanú menšinu a tzv. napodobňujúcu (kopírujúcu) väčšinu (52,). Je naozaj neodškriepiteľným faktom, že niet takého spoločenstva, ktoré by fungovalo bez týchto duálnych menšín a väčšín. To zároveň spôsobuje, že vo všetkých správacich štruktúrach sa objavuje hierarchické usporiadanie týchto vzájomne sa prelínajúcich menšín a väčšín. Tento princíp hierarchie zároveň vyjavuje mieru moci, vplyvu, závislosti, spôsobov vynútiteľnosti a spôsobov konfrontácie i možných kompromisov, deľby práce, práv i kompetencií. Pochopiteľne tieto hierarchie neodstrániteľné sprevádzajú všetky živočíšne a ľudské spoločenstvá a sústavne medzigeneračne kmitajú využívajúc tak svoje „umiernenejšie“ i „radikálnejšie“ podoby. Nemôžeme ignorovať fakt, že ľudské štruktúry vždy budú hierarchické a vyskladané zo spomínaných menšín a väčšín, je ale na ľudskom géniovi, aby vytesňoval atavistické a podporoval altruistické archetypy správania. Ľudské humanizujúce a altruizujúce úsilie sa počas vývoja ľudských štruktúr vyznačovalo tým, že uprednostňovalo tzv. mäkkú technológiu v celkovom kolobehu výmeny látok (v tzv. hospodárskom metabolizme), a snažilo sa postupne vytesňovať silové technológie práve altruistickými verziami vnútornej emancipácie. V zmysle Häckelovho axiómu v našom „správacom genome“ naďalej sme nositeľmi aj „temných“ aj „svetlých“ predispozícií v hrozivom pomere 98 : 2, ale evolúcia vyvinula spôsob, akým reprímovať (neutralizovať) nežiadúce a podporovať žiadúce správacie vlastnosti. V našej kresťanskej a dokonca aj v hebrejskej tradícii nazývame vplyv fixačnej asymetrie „dedičným hriechom“. Kresťania túto „diskvalifikačnú stigmu“ vnímajú už v optike „vykupiteľského prísľubu“ a zároveň to berú ako výzvu k sebazdokonaľovaniu. Len vďaka intenzite zrýchleného naakumulovania altruizmu (poľudšťovania) dokázali ľudské spoločenstvá niesť bremeno „archetypu človeka lovca a bojovníka“ a jeho „ozubadlovaním“ rozvíjať v sebe evolučne mladý „archetyp kooperatívneho neolitického človeka“. Tomuto fenoménu vďačíme zatiaľ za to, že sme sa ešte vzájomne „nevylovili“ a „nevyhubili“. Hrozba atavizmov v dôsledku „fixačnej asymetrie“ nás však ďalej sprevádza. Keďže v nás väzí paleolitický lovec a bojovník a miesto „sekeromlatu“ vlastníme už zbrane hromadného ničenia musíme seba i všetkých „blížnych“ varovať pred púšťaním našich egoistických pudov „z ozubadlujúceho povrázku“. Preto aj v prírodných vedách, ktoré sú v svojej metodológii „ateistické“ (nemajú za úlohu skúmať „nadprirodzeno“, ale „prirodzeno“), rastie úsilie akceptovať „kriteriálny kozmický étos“, ako „ekológiu kozmu“, ktorá nám vytvorí mantinely mravného posudzovania ľudského správania na tejto planéte. Karl Ratzinger (terajší pápež Benedikt XVI) vyzýval, aby sa prijali a rozvinuli princípy „svetového étosu“, pri zušľachťovaní a humanizovaní postnovovekého ľudstva a pri prekonávaní ľudských správacích atavizmov (44). Zoči-voči svetovým hrozbám sa zbližujú aj teistické aj ateistické axiómy. Každopádne prirodovedný i duchovno-kultúrny axiomatický poriadok nám poskytujú poznanie konzekvencií, že voľný priechod ranných inštinktov najmä v kolektívnom správaní vedie k nebezpečiu zreťazenia konfliktov. To je presvedčivý dôvod, aby sme dôsledne poznali príčinné súvislosti čechoslovakizmu, ako správacieho atavizmu a aby sme ho dokázali vytesniť zo spoločenskej praxe Slovenskej republiky (a dúfame, že aj z praxe Českej republiky). Po tomto exkurze do vedeckých nástrojov skúmania inštiktívneho zakorenenia syndrómu čechoslovakizmu ako hegemoniálneho správania pristúpime k jeho geopolitickým a teritoriálnym aspektom.
2: Geopolitické a teritoriálne aspekty Čechoslovakizmu
V tejto stati doplníme vysvetlenie vrodenej predispozície k inštinktívnemu sebazáchovnému správaniu o tzv. teritoriálnu komponentu, ktorá vlastne stojí za každým správaním. Teritoriálne správanie je výrazom zaisťovania existenčného priestoru. A preto jadro teórie geopolitiky sa zapodieva práve priestorovým správaním. Český znalec geopolitického správania Oskar Krejčí upozornil, že je sporné považovať geopolitiku za exaktnú vedu, lebo nemá konzistentnú vedeckú axiomatiku (akú majú prírodné vedy) (30,a,)(30,b,)(30,c,). O teritoriálnom správaní sa ľudských štruktúr existuje rozsiahla mytológia, ktorá má v podstate sebaospravedlňujúcu a maskujúcu úlohu, ale dôkladná analýza politickej praxe v Európe i vo svete jasne preukázala, že najzafixovanejším stereotypom teritoriálneho správania je spomínaný tzv. sociálny darvinizmus, v ktorom platí tzv. prírodný výber t.j. v teritóriuplatíprávo silnejšieho („víťaza“) (30,d,). Krejčí to zdôrazňuje nie z pohľadu cynického pragmatika, ale z pozície humanistického pozorovateľa geopolitického vývoja. Zbigniew Brzezinski cez princíp sociálneho darvinizmu bez okúňania priznáva legitímne právo hegemóna presadiť svoje záujmy (4,). To isté tvrdí aj ruský geopolitik A. G. Dugin (6). Vyznáva to aj americký systémový analytik a geopolitik George Friedman (10,a,) (10,b,). Nuž z hľadiska tzv. strohých prírodovedných axióm, (v podstate z metodologického hľadiska prírodovedného ateizmu) je naozaj v evolučnom mechanizme zabudovaný tzv. prírodný výber, ktorý je priamou konzekvenciou spomínaného základného inštinktu (sebazáchovného pudu). Ale najnovší výskum evolučného mechanizmu ukazuje, že v hre je veľa alternujúcich „subtilít“ . Všetci účastníci biogenézy sú síce v „súťaži o potravinový reťazec“, ale dlhodobá šanca je najmä u tých, ktorí chránia potrebný rozsah druhovej rozmanitosti (diverzity), ktorí minimalizujú rozsah konfliktov (minimalizujú uzurpáciu a parazitizmus) a snažia sa rozširovať symbiózu. Vyplýva to aj z toho, že v „hre prírodného výberu“ je aj spomínaný „inštinkt zachovania druhu“, ktorý pôsobí ako korigujúci „sebaprekračujúci princíp“, lebo miesto sebectva uprednostňuje „evolučného bližného“. Trpká skúsenosť z hegemoniálneho predátorstva viedla napokon k tomu, že dochádza k inovácii a zovšeobecneniu pojmu „ekológia“ ako hľadaniu synergii (súčinností) biogenézy, antropogenézy a etnogenézy v rámci genézy našej planéty a jej kozmických súvislostí. Musíme nájsť čo možno najmenej konfliktný spôsob udržania existenčného teritória. V tomto zmysle treba chápať napríklad aj moderný rozvoj spomínaného medzinárodného práva, ktoré sa snaží reflektovať rastúcu ľudskú skúsenosť nie len so svojou existenciou, ale aj s potrebou vytvorenia mantinelov práva, ktoré by sa snažilo zabrániť správacím atavizmom aj v samotnej geopolitike (13,) (19,d,) (26,) (28,a,) (28,b,). Medzinárodné právo naozaj pokúša sa prekročiť „prirodné inštinktívne stereotypy teritoriálnej svojvôle“ (napríklad „sociálneho darvinizmu“) a preto sa aj emancipačné úsilie slovenskej spoločnosti snažilo využívať to nóvum, ktoré do medzinárodného práva vnieslo „právo národov na svoje štátne sebaurčenie“ v roku1917. Slovenskéemancipačnécielesapretoidentifikovalis týmito naozaj humanistickými výdobytkami ľudstva. Dokladom rýchleho kolektívneho reagovania bola niekdajšia „Clevelandská“ a „Pittsburská“ dohoda, ktoré sa prihlásili k Wilsonovmu memorandu (7,a,) (8,b,) (8,f,) (8,i,) (8,k,) (19,b,) (16,) (25,) (40,) (53). Pochopiteľne hegemonostické atavizmy hľadali vždy zakrytejšie podoby presadzovania. Preto medzinárodné právo stále rozširovalo nie len individuálne práva, ale aj kolektívne práva a medzi vrcholné existenčné ciele etnického bytia stanovilo právo národa na štát, ako právo na vrcholné formy skonsolidovaného etnického bytia. Deformátori medzinárodného práva sa síce pokúšajú zoslabiť právnu pozíciu národných štátov, ale analýza súčasnej globálnej krízy ukázala, že každá integrácia musí zahrnovať formu národného štátu a musí zahrnovať subsidiárne vyskladania vyšších teritórií z nižších a nie naopak. Najlabílnejšie sú nadštátne monolity, preto vyššie celky musia byť „voľné“ (konfederatívne). Navyše proces zdokonaľovania medzinárodného práva je proces rozvoja ochrany koexistenčno-teritoriálnych daností (biodiverzity, antropodiverzity a etnodiverzity). Súčasť tohto rozširujúceho medzinárodného práva je nie len idividuálne a kolektívne právo ľudí, ale aj „právo prírody ako celku“ a jej skladobných teritórií (napríklad jej „chránených území“). Pochopiteľne rozvíja sa nie len ľudské vedomie ako rozvíjanie medzinárodného právneho vedomia, ale prebieha aj úsilie o subverziu týchto práv do rôznych podôb tzv. plazivej teritoriálnej expanzie. Sem patria rôzne formy otvorenej alebo skrytej hegemonistickej a exploatačnej doktríny na ktorú musí každé životaschopné spoločenstvo nájsť účinnú obrannú podobu (imunitný systém). Pochopiteľne vzniká nebezpečie aj z hypertrofie (nadmernosti) obrany. Príkladom hypetrofie bolo aj vojensko-strategické uvažovanie štátov. Český historik pre problematiku vývoja teritoriálno-obranných doktrín Jan Anker napríklad z vojenských archívov rekonštruoval obrannú doktrínu generálneho štábu prvej Č-SR, v ktorej sa zdôrazňuje, že územie Slovenska je potrebné pre obranu Česka už z dôvodov „ústupovej hĺbky“ pre armádne sily brániace sa nemeckému útoku. Tento názor pôvodne obhajoval aj E. Moravec, kým sa nezmenil na Hitlerovho lokaja (34,). Vo všeobecnosti vojenskí stratégovia uvažovali, že vojenské sily cez ústupovú hĺbku získajú čas pre zorganizovanie spojeneckej pomoci (zrejme sovietskej a prípadne anglo-francúzskej). Nuž, ale to je expanzívne uvažovanie. Ani Švajčiari nemali „ústupovú hĺbku“ a obranno-teritoriálnu doktrínu postavili na spoliehaní sa na vnútorné sily a na vlastné teritórium. Súčasťou silového uvažovania v geopolitickej doktríne Č-SR bola aj kuriózna tichá inštrukcia, že postupovú kariéru v dôstojníckom zbore mohol dosiahnuť Slovák len ak si zobral českú manželku. Aj tak podiel slovenských dôstojníkov neprevýšil 3 % hoci v prepočte na podiel obyvateľstva v druhej dekáde prvej Č-SR by to malo byť aspoň 27%. Aj česká výpomoc odborníkov na Slovensku od r. 1919 sa postupne menila na „depotistickú“ vrstvu hegemoniálnej elity, ktorá dostávala benefity nie len v podobe príplatkom za výkon služby mimo Českých krajín, ale i za akési miestodržiteľské pozície na Slovensku. Z uvoľnených archívov to dokumentuje T. Hoštacký citáciou z prosbopisu slovenského župana Dr. Michala Slávika prezidentovi Masarykovi zo 6. 1. 1922: „Na Slovensko boli vymenovaní za sluhov Česi napriek tomu, že o tieto miesta sa uchádzali osvedčení Slováci. Keď i nemáme mnoho inteligencie národnej, ale už za sluhov je nás dosť a slúžiť vieme, veď sme boli tisíc rokov sluhami. Tak napríklad novoprijatý výpomocný exponovaný sluha poslednej kategórie má o 3500 korún viac, ako jeho predstavený Slovák s právnickým vzdelaním po 16 ročnej službe“ (16,). Je to trpká skúsenosť s teritoriálnym hegemonizmom praktikovaného čechoslovakizmu. V terajších a budúcich medzinárodných podmienkach bude musieť malé slovenské štátne spoločenstvo hľadať altruistické vyváženie a účinnú ochranu voči rôznym podobám teritoriálneho hegemonizmu. Už teraz sme svedkami všakovakých manier bruselocentrizmu. O to viac treba kultivovať dobré susedské vzťahy s Českou republikou v záujme konsolidovania stredoeurópskych, európskych, atlantických, eurázijských a globálnych pomerov. Táto vyváženosť a dôraz na paralelnú koexistenciu bude pomáhať všetkým. Pochopiteľne strategické uvažovanie nám velí, aby sme pri zachovaní neerozívnej konsolidovanosti slovenskej štátnosti sústavne bdelo sledovali rôzne iné hrozby a výzvy doby, ktoré budú sprevádzať zmeny kontinentálnych a globálnych dominácií a ktoré môžu ohroziť nie len slovenské a české teritórium, ale aj stredoeurópske teritória, európske teritória a teritória oboch hemisfér. Kultivovať musíme nie len svoje teritoriálne návyky, ale aj návyky svojich bližších a vzdialenejších susedov, pretože prepukanie teritoriálnych atavizmov ostane asi konštantnou hrozbou ľudstva. Musíme sústavne zdokonaľovať svoje teritoriálne správanie a nesmieme zabúdať, že aj naše aj partnerské atavizmy môžu naberať veľmi rôznu a často aj nečakanú podobu xenofóbie či etnofóbie práve tak, ako nekritickej fílie. Napokon musíme v záujme prehĺbenia nášho geopolitického a teritoriálneho vedomia zúčastniť sa v prehlbovaní nášho vedomia nie len čo do predvídania budúcich teritoriálnych výziev, ale aj rozkľúčovania rôznych podôb nášho „teritoriálneho genomu“ v našom historickom vedomí. Musíme hľadať premosťujúce, avšak nelokajské súčinnosti so všetkými našimi susedmi. Teritoriálne správanie slovenskej spoločnosti a jej susedov v Strednej Európe z dlhodobého hľadiska je ešte plné „bielych miest“. Zatiaľ vieme na základe genetickej analýzy DNA (tímu genetika Vl. Feráka) povedať toľko, že „genetické korene“ takmer 85 % slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu (pred 20 až 50 tisíc rokov), že asi 10 % slovenskej populácie má neolitický pôvod (len desatina populácie prišla s „neolitickou vlnou“ pred 8 až 10 tisíc rokmi), že iba zvyšných cca 5 % slovenskej populácie sú potomkami migračných udalostí na rozhraní staroveku a stredoveku (pred 1 až 1,5 tisícmi rokov). Vykazujeme teda genetický i teritoriálne vysoké a starobylé kontinuum (8,o,). Teritórium karpatského oblúku a pridunajských mokraďových nív je teda naším kontinuálnym existenčným teritóriom. To prinajmenšom potvrdzuje súvislú identitu slovenského „plebsu“ (ovládanej väčšiny) (19,d,). Vyššie uvedené analýzy ešte nerozlišujú prvok etnogenézy a protoetnogenézy, avšak najnovší kontinentálny výskum analýzy DNA podľa tzv. haploskupin už rozlišuje aj etnotvornu komponentu a potvrdzuje vysoký podiel autentického substrátu v slovenskom priestore. Pre skratkovité porovnanie určujúcou hodnotou pre SR a ČR je haploskupina „R1a“ (tzv. Balto-slávska), ktorá od mezolitu cez neolit po dnešok v SR tvorí 42 % a v ČR 34% celkového genosubstrátu. Dokonca aj v susedských štátoch tvorí haploskupina „R1a“ signifikantný podiel. Napríklad v Poľsku 56,5 %, v Maďarsku 32,5%, v Rumunsku 22%, na Ukrajine 50% , v Rakúsku 26% a v Nemecku 18%. Slovensko objemom genosubstrátu haploskupiny „R1a“ sa v celom kontinentálnom prieskume udržuje na piatej priečke. Poľsko je prvé s 56,5 %, Ukrajina druhá s 50 %, Bielorusko tretie so 49 %, Rusko štvrté so 46 % a Slovensko piate so 42 %. Relatívna stálosť v uvedených teritóriách sa udržovala napriek mnohým uzurpačným konfliktom (8,r,). Dynamika konfliktov v stredoveku a začiatkom novoveku sa zaodievala do hávu náboženských sporov a premiešavala sa so sociálnymi (sedliackymi) rebéliami v celej Európe. V slovenskom historickom vedomí i povedomí a práve tak v českom historickom vedomí i povedomí nachádzajú sa zrejme „depónie“ („divé skládky“) starovekých i stredovekých invazívnych tráum. Bude na vedeckých obciach oboch štátov, aby využili nie len genetický výskum (DNA analýzu), ale aj výskum modelových rekonštrukcií správacích návykov či pomocou experimentálnej archeológie, alebo pomocou archeetológie, aby tak pomohli komplexnejšie rozkľúčovať náš historický vývoj. Musíme aj na Slovensku, aj v Česku poznávaním minulosti prekonať staré jazvy tak „náboženských“, ako sociálnych, etnokultúrnych a ekonomických polarizácií. Ak odhliadneme od brutality a vulgarity stredovekých konfliktov, tak žneme aj ich pozitívne dôsledky. Totiž tak univerzalisti (katolíci), ako ortodoxní (pravoslávni) a partikulárni (evanjelici) sa postupne separovali od laickej moci (skončili „alianciu trónov a oltárov“) a „tápajúc“ vracali sa k svojmu altruizujúcemu kultivačnému poslaniu v podobe budovania národných štátov. Treba však priznať, že diskreditácia náboženských sporov, ktoré vyústili na rozhraní stredoveku a novoveku do mnohoročných silových konfliktov viedli nie len k zoslabeniu kresťanského étosu, ale viedli aj k falzifikácii všetkých metód, smerov a cieľov snažiacich sa zaodieť recidívy správacich atavizmov prevažne do náboženského rúcha. „Náboženské vojny“ a s nimi premiešané stavovské vojny i „husitské vojny“ boli nie len vojnami univerzalizmu proti partikularizmu, ale aj vojnami o naakumulované „movité“ a najmä „nemovité“ bohatstvo. Za reformačným úsilím nestál len mravný pátos, ale aj ašpirácie feudálnych i meštianskych laických elít, ktoré chceli si tento „cirkevný kapitál“ prisvojiť. Bolo to dobre vidieť najmä na priebehu tzv. anglikanizácie cirkvi na Britských ostrovoch. „Našťastie“ v 19. storočí sa „laicizovali aj geopolitické konflikty“. 20 storočie, ktoré bolo storočím permanentnej geopolitickej katastrofy už teda vystupovalo ako „profánne“ a teda náboženský nemotivované a neinšpirované. Iba v Ázii a Afrike ešte emancipačné snaženia majú „náboženské zafarbenie“. Väčšina „vylepšovateľov sveta“ už nevystupovali v teologickom výklade svojich vízií, ale vystupovali ako ideologickí radikáli, ktorí vybudujú „raj na zemi a nie na nebesiach“. Všetci radikáli geopolitickej konfrontácie vystupovali ako modernisti (ako zástupcovia novopohanstva ) – napríklad radikálneho nacizmu či fašizmu, alebo (ako „bojoví ateisti) – radikálni marxisti. Dve horúce svetové vojny, jedna studená svetová vojna, dve kontinentálne krvavé revolúcie (ruská a čínska) i množstvo lokálnych vojen, občianskych vojen a pučov zbarbarizovali a zvulgarizovali všetky ľudské spoločenstvá, takže sa nám môže zdať emancipačno-supremačný slovensko-český konflikt ako malá „chyba krásy“, ale v skutočnosti patrí medzi ostatné radikálne uzurpačné (teritoriálne i socioekonomické) atavizmy, ktoré otravujú svet. Aj globálne vieme jasne rozpoznať k radikalizmu tendujúcich „jastrabov“, ktorí vystupujú ako extrémni stúpenci zotrvačne uzurpačných atavizmov moci (Zbygniew Brzezinski, George Friedman, George Soros, A. G. Dugin). Vieme jasne rozpoznať umiernenejších, ktorí realistickejšie obhajujú mocenského status quo (Henry Kissinger, Samuel Huntington, Charles Grant, Gideon Rachman, L. N. Gumilev,) i umiernených „holubov“ ,ktorí sú odporcami hegemonizmu (Noam Chomski, Parag Khanna,. Michel Chossudovsky, Noami Kleinová, Imanuel Wallerstein, Joseph Stiglitz, a ďalší). Títo odborníci tvoria doktrinálne pozadie globálnej politiky. Naším zámerom musí byť hľadanie súčinnosti s umiernenými predstaviteľmi svetového esteblišmentu, aby sme dokázali prispievať k antikatastrofickým riešeniam nie len sveta, ale aj nášho stredoeurópskeho a v tom aj slovenského i českého lokálneho prostredia. V ďalšej stati si ozrejmíme ako na geopolitické (teritoriálne) zotrvačnosti nadväzujú egoizmy socioekonomických záujmov.
3: Socioekonomické aspekty čechoslovakizmu
Pozaďovou hybnou silou geopolitických a teritoriálnych záujmov sú práve ekonomické záujmy, ktoré treba tiež „rozkryť“ a určiť ich mieru, intenzitu, frekvenciu a jednotlivé druhy. Ekonomické záujmy sa realizujú jednak priamym zmocnením (lúpením, tunelovaním) alebo sú legalizované ako „oprávnenia“ držiteľov voľného kapitálu na transakčnú akvizíciu v podmienkach, ktoré sú výhodnejšie pre kupujúceho a nevýhodné pre „podkapitalizovaného“ predávajuceho. Od skončenia studenej vojny sa to všetko dialo pod zástavou „dervivácie verejného vlastníctva“ a „stimulácie súkromného vlastníctva“ takzvanou privatizáciou. Svoje ekonomické záujmy pochopiteľne ľahšie presadzujú dominátori, ktorí prinútia slabšieho partnera (vazala) k trvalému odvádzaniu tribútu („vazalskej renty“), alebo zakomponovaním „benefitov“ (výhod) a „prirážok“ (napríklad cenovými, tarifnými či daňovými, alebo colnými „nožnicami“, „investičnými stimulmi“) a podobne. Ekonomické záujmy v konečnom dôsledku stoja aj za spomínanými geopolitickými „snami“, ktoré v podstate doslova „zhmotňujú“ fakt že prvým aktom paleolitickej výmeny látok bolo „privlastnenie zdroja“. Preto „privlastňovanie“ sa tak často viaže s „temnou predispozíciou“ k uzurpačným správacím postojom, ktoré vyvierajú z pudu egoizmu. Ide o prastarú správaciu fixáciu ktorá voľky-nevoľky preráža na povrch „civilizovaného správania“. V tejto stati sa sústredíme na české sociálnoekonomické záujmy, ktoré stáli v pozadí českého emancipačného pohybu tzv. „Mladočechov“ a neskôr elít rodiaceho sa esteblišmentu prvej Č-SR (širšie charakterizovaných ako „pražské kruhy“). Z dôvodov ekonómie času tohto príspevku sa nebudeme zapodievať podrobnosťami prvého domáceho odboja, Maffiou a pod. Síce účelové odhalenia komunistickej propagandy a aktérov „bratislavského predjaria“ a „pražskej jari“ ako aj výskumy zahraničných exilových činiteľov trocha prevetrali tajné archívy, ale vlastné archívy sa otvorili až po roku 1989. Údajová báza vzniku a rozvitia českých ekonomických záujmov na Slovensku však doteraz nie je systematický analyzovaná. V druhej polovici 19. storočia sa sformovali idei politických (geopolitických) cieľov čechoslovakizmu avšak idei českých ekonomických záujmov na Slovensku neboli do začiatku 20. storočia ani sformované, ani výraznejšie realizované. Dá sa povedať, že české ekonomické záujmy sa zapodievali jednak hľadaním spôsobu vzniku a prieniku českých „uvedomelých“ kapitálových kruhov (rozvoj českého peňažníctva“), ktoré by jednak mohli čeliť austro-viedenského kapitálovému masívu a nemeckému kapitálovému masívu a ktoré by umožnili českým ekonomickým kruhom rastúco sa zúčastniť na „konjunktúrnych cykloch“ industrializácie Rakúskej časti duálnej monarchie. Tak ako sa konsolidoval pročeský bankový a „kampeličkový“ systém mohli „čechoslovakisti“ začať ekonomický prienik na Slovensko (na Horné Uhorsko). Sprvoti sa prienik obmedzil na poskytnutie zakladateľského kapitálu pre slovenský časopis „Hlasy“ s jasnou „pročeskoslovenskou“ orientáciou. Okolo neho kryštalizoval okruh tzv. „hlasistov.“ Súčasne s tým Živnobanka začala pomáhať pri budovaní čohosi čo by sme mohli nazvať „sieťou pročeskoslovenských rezidentov“. Podľa údajov dobovej komunistickej propagandy v boji s buržoáznym „živlom“ vieme, že na trvalú výplatnú listinu Živnobanky sa začiatkom 20. storočia dostal Vavro Šrobár. To napríklad vysvetľuje pozadie rozchodu Šrobára s Andrejom Hlinkom a tvrdý nástup „hlasistov“ propagujúcich „česko-slovenskú vzájomnosť“, ako alternáciu tzv. panslovanskej orientácie slovenských vlastencov. Podľa ďalších zistení českých historikov po roku 1989 sa od začiatku dvadsiateho storočia rozrastala sieť tých slovenských čechoslovakistov, ktorí mali “finančné krytie“ pre ich politickoosvetovú prácu na Slovensku s cieľom pacifikovať vlastné slovenské emancipačné hnutie. Medzi nich patrili také mená ako Markovič, Dérer, Štefánek, Šujan a ďalší. Vlastne „hlasisti“ tvorili neskôr kmeňové kádre ministerstva s plnými mocami pre správu Slovenska po roku 1918. Tieto „nadačné ekonomické investovania“ českých kruhov na Slovensku dostali úplne inú razanciu a aj smer „peňazovodov“ po vzniku prvej Č-SR. Pádom duálnej monarchie sa zrútil odbytový priestor českej ekonomiky, lebo stratila „veľkorakúske“ a nemecké odbytiská. Dokonca Rašínova politika „tvrdej českej koruny“ rezultovala z toho, že česká ekonomika stratiac vonkajšie odbytiská musela sa najprv ztiahnuť na zmenšené teritórium nového štátu a tak sa ocitla slovenská ekonomika v pozícii konkurenta českej. Český uzurpačný syndróm teda získal aj objektívne dôvody pre zmocnenie sa odbytísk. Nesmieme zabúdať, že merkantilný ráz slovenského priemyslu, ktorý využíval hornatý reliéf, pre vodné spády a drevnú hmotu i rozsiahle baníctvo, pre rozvoj ťažkého priemyslu dostal mohutný rozvojový impulz cez tzv. vojnovú konjunktúru (1914-1918). Zmiznutím vojnovej konjunktúry vzniklo pre slovenskú ekonomiku odbytové vákuum. Je však fakt že slovenský priemysel až na vzácne výnimky najmä v textílnom a papiernickom priemysle bol o jeden celý inovačný rad za českým priemyslom. Tak či tak potenciál slovenského baníctva a ťažkého priemyslu tvoril do r. 1918 skoro 70 % uhorského potenciálu. V rokoch 1919-1937 zaniklo na Slovensku 686 etablovaných firiem (8, p,). Po zúžení odbytísk po roku 1918 vznikol český protekcionizmus (protežovanie svojich českých subjektov) a český sankčný systém (voči slovenským subjektom). Tento „protekčno-sankčný dualizmus“ sa stal súčasť daňovej, tarifnej a rozpočtovej politiky. Medzi iným tak, že tarify železničnej nákladnej dopravy na Slovensku boli o cca 40 % drahšie, ako v Čechách. A tak isto duálna daň z obratu bola na slovenské priemyslové podniky 10 %-ná a na českého priemyslové podniky 3 %-ná, atď. Tak zaniklo aj slovenské hutníctvo a ťažké strojárstvo tvrdou demontážou v rokoch 1919-1921. Tak isto štátnymi obchodnými dohodami došlo v textilnom priemysle Č-SR k preorientovaniu sa od domácej suroviny (ovčej vlny) na novozélandskú ovčiu vlnu. V dôsledku toho zaniklo 90 % rozsiahleho slovenského ovčiarstva a bryndziarstva. Na „oslobodenom Slovensku“ zavládla krutá nezamestnanosť. Slovensko v prvej Č-SR (1919) tvorilo 23 % obyvateľstva, ale na masovom vysťahovalectve do zahraničia sa podieľalo so 74 %. Slovenský exilový ekonomický historik M. Strhan podrobne zmapoval egoistický protekcionizmus pražskej vlády a ukázal, že celá chiméra o „českom doplácaní na Slovensko“ bola len ideologickým mýtom (46). Dezindustrializácia Slovenska v r. 1919-1924) sa viedla pod egidou, že Slovensko bude agrárny komplement českej ekonomiky. Jednoducho český protekcionizmus a etablovanie českej vládnucej elity na Slovensku zostrilo existenčný boj silnejšej českej ekonomiky so slabšou slovenskou ekonomikou. Svetlými výnimkami rokov 1925 až 1938 boli len industrializačné akcie Baťu, Rolného a Neheru na Slovensku. Koloniálne ekonomické praktiky v definícii Slovenska ako koloniálneho prívesku Česka potvrdzuje aj renomovaný český Ottov obchodný slovník z r. 1921: „Slovensko bude našou koloniálnou krajinou. Je mylné sa domnievať ako by snáď koloniálna krajina nesmela s materskou hraničiť. Príkladom je Rusko so Sibírom“ (8, a, str. 153). A nešlo len o koloniálne ambície na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. České hegemonistické praktiky v ekonomických vzťahoch so Slovenskom vlastne cez akúsi provinčnú rentu jednak položili na kolená konkurujúcu slovenskú ekonomiku a jednak protekcionizmom českých záujmov dôsledne diferencovali „prietokové možnosti peňazovodov“ zo Slovenska do Česka a z Česka na Slovensko aj cez štátny rozpočet a jeho prerozdeľovacie expanzné a škrtiace pravidla. Dokonca po návrate svetovej ekonomickej konjunktúry v r. 1921-1928 bol český esteblišment opojený konjunktúrnym úspechom a začal stupňovať „český sen“. Tomáš Baťa expanzne odporúčal budovať štát pre 40 miliónov ľudí (1, b,) a iní (ako J. Havlasa a J. Müldner) odporúčali dokonca budovať aj „zámorské kolónie“ (15,)(35.). Ale vráťme sa k vývoju slovenskej ekonomiky v rámci prvej Č-SR. Vlastne až po nástupe Hitlera k moci v Nemecku (od r. 1933), začal sa strategický budovať aj tzv. druhý teritoriálny sled zbrojného priemyslu (Dubnica, Považská Bystrica) a výstavba strategických železničných ťahov a strategickej cestnej siete na Slovensku. Až vtedy dostali peňazovody a kapitálovody v ekonomike aj výraznejší opačný chod. Treba povedať, že jediný, ale významný rozvojový impulz, ktorý prebiehal po celé obdobie prvej Č-SR bola výstavba školsko-vzdelávacého systému, systému celoplošných knižníc a kultúrnej obnovy . To nebol však „ekonomický dar“ pražského centralizmu, ale „odštiepenie“ časti „provinčnej renty Slovenska“ na vlastné vzdelávaco-rozvojové ciele. Napriek ideologickým doktrinálnym balastom vo vzdelávacej sústave (o jednotnom československom národe) treba zastavenie brutálneho odnárodňovania a uvoľnenie tvorivých síl slovenskej kultúry považovať aj za „inkubátorsky“ prínos prvej Č-SR k obnoveniu kultúrnej ideomotoriky slovenského etnika. Išlo o kultúrno-vzdelávací čin a nesporne bol ukážkou pozitívnych kultúrno-politických následkov vymanenia sa Slovenska z asimilačného veľkouhorského zovretia. Dá sa povedať, že sa na vzdelávaní mladých populácií Slovenska ekonomický neskývražilo. Bol to veľký osoh hlavne slovenskému národu, ale bol to vzdelávací benefit aj pre národnostné menšiny na Slovensku. Avšak aj tu nemožno zabudnúť na Benešovu tajnú intenciu umožniť na slovenskom území v určitom rozsahu pokračovanie slovenskej asimilácie. Dokumentuje to sám Beneš v liste svojmu slovenskému nohsledovi Dr. Markovičovi v r. 1919, v ktorom doslova úvádza, že nová štátna politika musí ticho podporovať maďarizačný tlak, aby: „strach z Maďarov udržal Slovákov v Českom náručí“ (8, b,). Tak či tak ekonomický impulz do národnej osvetovej (poznávacej) kondície Slovenska bol pozitívom a nemožno ho fumigovať. Išlo jasne o ukážku silného multiplikačného efektu vzdelávacého faktoru tak na rozvoj kolektívneho vedomia, ako na vytvorenie priaznivého prostredia pre celkový budúci ekonomický i kultúrny rozvoj Slovenska. Aj terajšie vládne kruhy by mali strategický uprednostniť poznatkovú ekonomiku, aby využili jej multiplikačný efekt. Pochopiteľne vlastný vývoj „ekonomických peňazovodov a produktovbodov“ v prvej Č-SR mal v hospodárstve paradoxné protismernosti, ale práve dobrá ekonomika poznania vytvorila inteligenčnú potenciu pre zvládnutie nasledovnej premeny provinčnej ekonomiky na štátnu ekonomiku (1939-1945). Je nesporné že vzdelávací systém prvej Č-SR bol vysoko efektívny, prevyšoval kondične vzdelávacie systémy susedných štátov a pripravil mladé slovenské kádre na riskantné lavírovanie keď sa prvý Slovenský štát ocitol pod kuratelou Tretej ríše. Hoci moloch totálnej vojny rastúco pohlcoval zdroje, predsa sa slovenskému hospodárstvu podaril husársky kúsok. Slovenská ekonomika v zrýchlenom tempe rokov 1939-1944 realizovala druhú – tentoraz bohužiaľ vojnovú industrializáciu Slovenska a dokázala nie len saturovať potreby obyvateľstva, ale vytvorením konvertibilnej meny a vyvezením slovenských zásob drahých kovov do Švajčiarska zaistila aj potrebné ekonomické rezervy pre štart povojnovej rekonštrukcie. Tento výkon v tých najrizikovejších podmienkach pomohol zakomplexovaným Slovákom získať vlastné sociálno-ekonomické i štátnopolitické sebavedomie počas riskantného obdobia druhej svetovej vojny. Toto sebavedomie bolo neskôr ideologickým supertlakom nových hegemónov minimalizované ale vystačilo ako „podzemný prameň“ slovenského emancipačného sna na celý zvyšok 20. storočia.
4. Správacie mýty a prax čechoslovakizmu
V tejto završujúcej stati sa sústredíme na porovnanie dvojtvárnosti jednak doktrinálnych mýtov čechoslovakizmu a jednak jeho cynickej praxe. České elity sa snažili dať doktríne čechoslovakizmu auru veľkorysosti, obetavosti, nezištnosti a solidarity. Próza života však bola taká, že čechoslovakizmus bol nástroj na realizáciu dominácie českých elít nad „rozšíreným“ československým existenčným priestorom. Presun časti českých elít a odborníkov na Slovensko mal ambivalentnú podobu. Bol jednak veľkou štartovacou pomocou pri absencii národno-uvedomelej inteligencie, ale bol aj vytváraním českých „miestodržiteľských elít“ na Slovensku. Predstavitelia aj domáceho aj zahraničného odboja veľmi rýchlo a tvrdo presadzovali českú supremáciu na Slovensku. Dokonca aj novovznikajúce „ikony štátotvorenia“ v podobe dočasného triumvirátu T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneša boli s touto praxou uzrozumení. Superioritu „prímusa“ si uchoval Masaryk, Štefánik bol včas „stiahnutý z existencie“ a Beneš si uchoval dlhodobý podiel na moci aj tým, že vykonával za svojho prímusa „čiernu prácu“. Všetci, traja boli ambiciózní a mocibažní. Najslabší člen trojčlenky zažiaril svojou diplomatickou genialitou, ale na mocenskom nebi pre krátkosť svojho vrcholového postavenia bol len meteoritom. Masaryk a Beneš boli stálicami. Všetci traja mali veľmi blízko k veľmocenským (viacerým) spravodajským službám. Štefánik zrejme okrem závratnej kariéry astronóma už pred prvou svetovou vojnou vstúpil do služieb francúzskej spravodajskej služby a vykonával dôležité poslania pre francúzske záujmy v Tichomorí a v Latinskej Amerike. Spolupráca so spravodajskými službami Masarykovi a Benešovi pomohla, ale Štefánikovi napokon zlomila väzy, lebo lavírovaním v krážoch veľmocenských záujmov chcel zaistiť lepšiu štátotvornú štartovaciu pozíciu Slovenska a zároveň zaistiť si pre seba štartovaciu pozíciu viceprezidenta. Štefánik síce formálne podporoval tézu „československého národa“, ale tvrdo pracoval na štátotvornom zviditeľnení Slovenska pokusom o vytvorenie duálneho (francúzsko-talianského) mocenské patronátu nad vznikajúcou Č-SR. S vojensko politickými kruhmi Francúzska a Talianska dojednal zmluvu, že francúzske štábne velenie bude disponovať legionárskymi silami na západ od rieky Moravy a že talianske štábne velenie bude disponovať legionárskymi silami na východ od rieky Morava. Bolo to vlastne nie len symbolická dualita veľmocenských sfér vplyvu, ale aj Štefánikov pokus o zhodnotenie teritoriálnej pozície Slovenska. Nečudo, že sa francúzske kruhy a Masarykovsko-Benešovská klika zhodli na odstránení Štefánika. Ani diplomatická virtuozita, ani rizikové sebanasadenie nepomohli Štefánikovi modifikovať pariovské postavenie Slovenska v novej Č-SR. Čechoslovakizmus ako hegemoniálny syndróm síce slávil krátkodobý úspech a vytvoril na dve dekády priestor pre vládu „dvoj vládcov“ (po vzore starogréckých „diadochov“). Masaryk v rannom štádiu budovania štátu – ako to poskytujú verné zápisky Gašparíkovej – sa pohrával s myšlienkou dočasného diktátorského riadenia (pomocou výnimočného stavu). Hoci nechával kolovať verziu, že je „synom kočiša zo slovenských Kopčian“, práve tak sa neveľmi bránil aj druhej verzii, že je nemanželské dieťaťa židovsko-rakúskeho statkára Redlicha. Dlho pred prvou svetovou vojnou budoval svoju prázdninovú rezidenciu na Slovensku. Hoci neváhal sa pohybovať v rakúskych spravodajských kruhoch a vyskúšal si aj sprostredkovaciu misiu na Balkáne v prospech rakúskej monarchie, predsa budoval si aj alternatívu byť vodcovskou figúrou v českom emancipačnom hnutí a pri tom si udržoval otvorené všetky možné, monarchistické i republikánske, veľkočeské i dôsledne federalizované veľkorakúske, ba dokonca aj cárskoruské alternatívy. Aj cez vojnu a tesne po nej udržoval akčné styky s anglickou, americkou a francúzskou tajnou službou. Nemal škrupule cez Dr. Baxu udržovať si vyjednávací kanál so sovietskymi emisármi (Ovsejenko-Antonov) a nadŕžať najmä Trockého skupine revolucionárov a zároveň v spolupráci s francúzskou spravodajskou službou spolufinancovať komplot a atentát na Lenina pod vedením anarchistu Savinkova. Napokon s jeho súhlasom bol prevzatý ruský štátny poklad z Kazane pred dobiedzajúcimi boľševikmi a prevezený do Č-SR. Tak isto posvätil diskrétne dohody s bielogvardejskou štruktúrou o kompenzačnom zabezpečení emigrujúcich bielogvardejcov pri získavaní nových kvalifikácií na československých vysokých školách. Zo záznamu čechoameričana A. Kohouta je zrejme, že aj T.G.M., aj jeho syn Jan prinajmenšom vedeli o tom že Štefánik za „komplot“ s Talianmi, bude musieť „tvrdo ukončiť“ svoj dobrodružný let do Bratislavy (19, a,)((25). Benešove „vedľajšie zamestnania“ v zahraničných spravodajských službách sa realizovali, nie len aktívnou kooperáciou so spravodajskou službou Francúzska v prípade „odstránenia dezertéra“ Štefánika. Podľa slov francúzskeho generála Maurice Janina Štefánik bol odhodlaný letom do Bratislavy dosiahnuť pozíciu víceprezidenta , avšak „talianska karta“, ktorou hral bola slabšia ako „francúzska karta“, ktorej bol predtým zaviazaný (25). Benešovo spoliehanie sa na zahraničné kruhy, bolo tak veľké, že čo do kontaktov so spravodajskými službami „hral naozaj s viacerými kartami“. Napríklad Benešov list K. Čapkovi pri jeho druhom odchode do exilu (1938) jasne odhaľuje, že bol a bude nadŕžateľom tých revolučných svetových síl (zrejme boľševikov), ktorí po vojne prevezmú moc nad „zasnenou Európou“ (25,). Benešove zločinné avantúry už v prvej perióde kariéry opísal A. V. Frič (9). Hrali v tom nie len Benešove politické ciele, ale aj osobná hrabivosť defraudovaním časti zverených fondov a prehrávaním vo francúzskych kasínach. Napokon pamäti generála KGB Sudoplatova prezrádzajú že bol osobne odovzdať Benešovi Stalinov list, obsahujúci odporúčania ako pôsobiť na Západe a zároveň mu v hotovosti doručil veľkú sumu v zahraničnej konvertibilnej mene (49,). Neudivuje potom „zlyhanie“ Beneša vo februári 1948. Beneš na jednej strane bol ochotným vykonávateľom Masarykových inštrukcií (tobôž keď niektoré inštrukcie „podpichovačne“ sám podnecoval), ale neváhal zveriť presným záznamom svojho sekretára Dr. Smutného pohŕdavú charakteristiku Slovákov z úst Masaryka. Zrejme tak učinil zámerne, aby v záznamoch ostalo, že bol voči Slovákom o veľa empatickejší než Masaryk. Nezabúdajme, ako neváhal Beneš intrigovať proti Štefánikovi, Dürichovi a Kramářovi denunciovať i likvidovať svojich domácich protivníkov (Rašína, Švehlu a ďalších). Beneš ostal svojím intrikánskym metódam verný aj neskôr, keď koncom druhej svetovej vojny žiadal Molotova, aby sovieti „zatočili“ so slovenskými kolaborantami, vrátane hrdelných trestov a vrátane vyvezenia veľkého kontingentu Slovákov na nútené práce pri povojnovej rekonštrukcii poničeného Sovietskeho zväzu. Molotovove poznámky (8, k,) odhaľujú, že Beneš zároveň žiadal Molotova, aby nevyšlo na javo, že tieto drastické sankcie voči Slovákom žiadali Česi. Hoci Beneš musel neskôr modifikovať „ideu československého národa“, predsa nikdy až do smrti ju neopustil. Beneš aj po vojne udržoval obskúrnu taktiku čechoslovakizmu voči Slovensku – sľubovať a nesplniť a ak aj ústupovo splniť, tak v ďalšom kroku opakovaným náporom derivovať, alebo úplne vymazať ústupok. Tak prebiehala moskovská porada o riešení slovenského postavenia a tak prebiehali „pražské dohody“, ktoré tunelovali slovenské kompetencie v prospech čechoslovakistického centralizmu. Aj známe „Memorandum o Slovákoch“ z dielne jemu blízkej strany národne-socialistickej inštruovalo ako denuncovať Slovákov v zahraničí (8, l,). Takýto postoj vierolomnosti zachovával voči Slovensku aj Hácha, ktorý ešte 11. marca 1939 vyslal do Berlína svojich emisárov (funkcionárov pronemeckej inštitúcie ANO), kde ponúkali Nemcom priame pripojenie Slovenska k Ríši a že sa Česi novým podmienkam prispôsobia (8, k) (8, i,). Tak isto Gottwald neváhal neplniť svoje sľuby voči Slovensku a nechal zlikvidovať Clementisa. Známy „slovakožrút“ Novotný zašiel vo svojej uzurpačnej zvôli tak ďaleko že zrušil slovenský Zbor povereníkov a derivoval zákonodarnú moc Slovenskej národnej rady. Komunistická verzia čechoslovakizmu neváhala dokonca po Stalinovej smrti zorganizovať „monster proces“ proti predstaviteľom „slovenského buržoázneho nacionalizmu“. Profesor Slavomír Hvezdoň Kočtúch odhalil na vedeckej konferencii v r. 1965, že tzv. plánovité dobiehanie Slovenska za úrovňou Česka bolo také, že zrýchlenie českého rozvoja muselo „plánovite“ a permanetne zabezpečiť predstih Česka (19,a,). Takisto ponovembrové české dominujúce elity jednak dimenzovali tzv. federálnu reformu tak, že tvrdo protežovala české záujmy (po dvoch rokoch reformy stúpla pôvodne federálna nulová nezamestnanosť na Slovensku na vyše 12 % a v Česku na necelých 2 %). Treba kvôli objektivite konštatovať, že po voľbách v r. 1992 boli české dominujúce elity ochotné priamo rokovať so slovenskou reprezentáciou a dojednať konsenzuálne rozpustenie spoločného štátu a vytvorenie dvoch paralelných suverénnych štátov.
Za povážlivé treba považovať súčasné plazivé účinkovanie pohrobkov čechoslovakizmu, keď sa snažia vyzdvihovať len “svetlú stránku“ Masaryka a bezočivo či slaboducho ignorovať „temnú“ stránku Masaryka ako uzurpačného štátnika voči Slovensku. Archívy odhalili, že aj keď sa navonok halil do rúcha filozofa, humanistu a demokrata („budete mať toľko moci, koľko si jej vybojujete“) avšak trvale odsúval a vytesňoval slovenské kompetencie a svoju kariéru a mocenskú pozíciu budoval len praktikami sociálneho darvinizmu pričom rád si osvojil hľadanie „rozpínavých možností“ Česka. Uvedomoval si zovretosť českého priestoru v českomoravskej kotline germánskym živlom a preto si zrejme osvojil myšlienku mladočechov pokúsiť sa expandovať do horného Uhorska na základe jazykovej blízkosti Slovákov a na základe ich slabej geopolitickej pozície. J. Hajster správne poukazuje na to že Masaryk dávnejšie počítal so „slovenským posilňujúcim úlovkom“ keď citoval Masarykove slová: „Keď som v roku štrnásť chcel ísť za hranice to už som celkom rozhodne počítal so Slovenskom“ (8,n,). Samozrejme so Slovenskom nepočítal ako so subjektov dejov, ale s objektom akéhosi komplementu pre získanie českej dominačnej väčšiny. Preto Masaryk po celé prvé dva roky vojny odmietal akokoľvek zviditeľnenie slovenskej štátotvornosti, chcel len český a podľa možnosti zväčšený štát a iba poznanie že do francúzskych vládnych salónov mu môže otvoriť cestu iba vitálne šarmantný drobný Slováčik - "dráteník" (Štefánik) tak súhlasil s názvom Česko-Slovensko. Masaryk vo svojom slovenskom letnom sídle si istotne všímal aj jednoduchých „Slováčikov“ na ktorých videl „vypálenú stigmu“ poddanských „popolvárov“ a kverulantských sluhov a preto nimi pohŕdal, avšak v svojom kalkule takýto poddanský „dav“ sa mu asi hodil do predstavy „vymiesiť“ z tohto „beztvarého cesta“ prídavnú masu na dostatočne veľký „československý peceň“. Len tak je vysvetliteľná oná Masarykova grobianska pohŕdavosť slovenským elementom ako nám ju uchovali pedantné poznámky Dr. Smutného zachycujúce rozhovor Masaryka a Beneša na túto tému (7, a,) (7, c,) (8,b,) (8, i,) (17). Masaryk síce súhlasil s Clevelandskou dohodou, ale keď stabilizoval svoju pozíciu „hlavy exilového odboja“ tak slovenským vyjednávačom z nášho krajanského vedenia jasne a tvrdo povedal čo si myslí o možnej participácii na tvorbe nového štátu: Citujem: „Preboha, veď dohovor v Clevelande vznikol pred troma rokmi, zatiaľ čo Slovensko a Slováci sú vo svete neznámymi pojmami. Uvedomte si páni, že ste v situácií nulových veličín!“ Potom spolukoncipoval a podpísal Pittsburskú dohodu, ktorú neskôr prehlásil za podvrh. Masaryk teda neváhal kverulantsky meniť postoje, sľuby, záväzky i názory. Hoci ešte začiatkom r. 1914 počítal s Rakúsko-Uhorskom potom v decembri 1914 oportúnne (voči Rusom) napísal: „Samostatnosť a moc československého kráľovstva môže byť zabezpečená iba nepretržitou ruskou okupáciou československých zemí“ (33, d). Nuž akoby jasnozrivo predvídal 21. august 1968. Masaryk túto ambivalentnú oportúnnosť kombinoval s chladnokrvnou tvrdosťou. Archívy odhalili, že Masaryk s Benešom neváhali zmiesť z cesty aj svojich českých konkurentov a aj spolupodieľať sa na organizovaní fyzickej likvidácie. Francúzsky historik Alain Soubigou aj na základe odtajnených archívov dokumentoval praktiky Masaryka vrátane spolufinancovania ruského anarchistu Savinkova pri organizovaní atentátu na Lenina. Soubigoau to vysvetľuje veľkosťou politického formátu Masaryka, ktorý neváha použiť všetky prostriedky, ktorými disponuje ( 19,a,). Istotne v dejinách svojich ciest k moci sa takýto muži vyskytujú a britskí historici dokonca túto črtu chladného kalkulu Masaryka porovnávajú s Cromwellom. Je pochopiteľné že si česká verejnosť vytvorila okolo osoby Masaryka gloriolu štátotvornej „ikony“, lebo sa naozaj zaslúžil o obnovenie českej štátnosti. Avšak voči slovenskému elementu prejavil sa Masaryk hegemonistický a v postate úskočne. Jednoducho nechceme aby čechoslovakisti nám mystifikáciami vnucovali túto postavu ako idol slovenského národného vedomia. Nemôžu byť ikonami národa tí, ktorí ho chcú asimilovať a derivovať jeho sebaurčujúce právo.
5. Záver
Zápasgeopolitických , teritoriálnych a sociálnoekonomických záujmov je realitou sveta. Realitou sveta sú aj praktiky temných správacích predispozícii k uzurpácii, asimilácii a parazitizmu, avšak slovenskou i českou sebaprekačujúcou úlohou je čeliť týmto inštinktívnym atavizmom svetlou správacou predispozíciou k paralelnej koexistencii, symbióze, altruizmu a solidarizmu. Svet aj Európa je v kríze a hrozí nám rozpadový chaos i migračné sunami. Musíme aj my aj naši susedia prekonať naše vrodené anemozity a solidárne čeliť budúcim výzvam. Istotne potrebujeme sa vracať ku koreňom svojej identity, ale vždy len k „svetlým“ koreňom. Čechoslovakizmus medzi ne nepatril, nepatrí a dúfam, že ani patriť nebude. Slovenská štátnosť i česká štátnosť si musia solidárne strážiť svoju identitu a vzájomne sa podporovať. Je aj v záujme celého stredoeurópskeho priestoru, aby sme paralelnú súčinnosť rozšírili na všetkých našich susedov a s nimi vedno aby sme čelili tak kontinentálnej ako globálnej kríze a chaosu. K tomu nám budú na dobrej pomoci práve svetlé správacie archetypy paralelnej koexistencie na princípe štátneho sebaurčenia každého národa.
LITERATÚRA:
(1) BAŤA, J. A.: a)Cesty ke cti, moci a bohatství, (in kniha: Myšlenky a činy, Praha 1920, b) Budujme stát pro 40 miliónů lidí, (kniha) Zlín, 1938,
(2) BARANCEV, Rem Georgijevič : Rozum, cíl a smysl, (stať), Teologický sborník 2/2002, Praha, str. 84-88,
(3) BENEŠ, Eduard: a) Zničte Rakousko-Uhersko, (kniha),Praha, 1920, str. 55, b) Úvahy o slovanství, (kniha), Praha, Melantrich, 1947, str.233,
(4) BRZEZINSKI, Zbyniew: Velká šachovnice – k čemu Ameriku zavazuje její globálni převaha? (kniha), Praha, Mladá fronta, 1999, str. 227,
(5) ČORNÁ, Tina: Československo si nesie v sebe každý z nás“ (interview s historikom Romanom Holecom), časopis Pravda (Víkend), 30. 10. 2010, str. 32-33, Bratislava,
(6) DUGIN, A. G.: Osnovy geopolitiki, (kniha), Moskva, Arktogeju,1997,
(7) ĎURICA, Milan, S.: a) Eduard Beneš a jeho vzťah k Slovákom, (brožúra), Bratislava, Lúč, 2008, b) Čo ohrozuje našu štátnosť (brožúra), Bratislava, Lúč, 2007, c) Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi (historicko komparačná stať), časopis Kultúra č. 14/2009), Bratislava,
(8) Ed.: a) Ottův obchodní slovník, II. Vydáni, Praha 1921, str. 153., b) Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, (zborník), Bratislava, NLC, 1998, c) Slovensko v rokoch 2. Svetovej vojny, (stať historika Jana Ankera o strategickej doktrine GŠ ČSA, (zborník), Bratislava – Častá, 1990, d) Novembrová revolúcia a česko-slovenský rozchod, (zborník), Bratislava, LIC, 2002, e) Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov, (zborník), Bratislava – Trnava, Datex, 2002, f) Lexikón slovenských dejín, (zborník), Bratislava, SPN, 1997, g) Okradli nás, (zborník editovaný Jánom Valachom), Prešov, Vydavateľstvo SAMO, 1997, h) Starý národ – mladý štát, (zborník), Bratislava, NBS, Litera, 1994, ch) Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite – Zvrchované Slovensko, Vydavateľstvo Kubko-Goral, Bratislava 1996, i) Československo v zrcadle odtajených archívů, (zborníky), Praha, NA ČAV, 1992-1998, j) Historické a národné vedomie inteligencie Slovenska, (zborník príspevkov medzinárodnej konferencie, Nitra, 29. 6. 2001), Nitra, MS, k) Češi a Slováci ve 20. století, (I.dil: Česko-slovenské vztahy 1914-1945, II.díl: Česko-slovenské vztahy 1945-1992), (zborník editovaný J. Rychlíkom), (Stať historika Paráka o vyslání emisárov ANO do Berlína s ponukou pripojenia Slovenska k Ríší, a o poznámkach V. Molotova s vyjednávaní s E. Benešom o trestaní a internácii prívržencov slovenského štátu na nútené práce v ZSSR), Bratislava AEP, 1997, 1998, l) Memorandum o Slovensku, (diskrétna stať Oddelenia pre vedeckú politiku, Sekretariátu Českej strany národne-socilitickej,) Praha, (Dokumentace politického vzdelávaní, ÚV KŠČ,) 1954, m) Zvodka tlačovej besedy prezidenta B. Obamu v Bielom dome 24. 3. 2011 k politickej situácii v Stredomorí a na Blízkom východe., n) Neprebudení – Slepota alebo kupčenie (stať Jozefa Hajstera), časopis Extraplus, 3/2011, str. 10-11, Bratislava, o) Čo hovorí analýza DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie (referát Vl. Feráka), Seminár Centra vedecko-technických informácií SR, Moderátor podujatia Oleg Cvik, február 2009, Bratislava, p) Masarykovci v akcii (stať Jána Liteckého Švedu), bezplatný mesačník Právo národa, december 2010 (Občianske združenie Slovenské hnutie obrody., Nitra, r) Distrubution of European Y-chromozome DNA (Y-DNA) – haplogroup percentage, http://www.eupedia.com/europe/european y-dna haplogroups/it/ml/.
(9) FRIČ, A. V.: Zločinec číslo jedna, (brožúra), Praha, (Chicago), 1920,
(10) FRIEDMAN, George: a) Nasledujúcich 100 rokov, Prognóza na 21. storočie, (kniha), Bratislava, Ikar, 2009, b) The next decade: Where we´ve been and where we´re going,(kniha), New York, Random House 2011,
(11) FUKUYAMA, Francis: Veľký rozvrat, Ľudská prirodzenosť a opätovné nastolenie spoločenského poriadku, (kniha), Bratislava, Ikar, 2005,
(12) GRANT, Charles: Why Europe will run the 21. Century?, (kniha), London, Penguin Books, 2000,
(13) GUMILEV, L. N.: Etnogenez i biosfera Zemli, (kniha) Moskva, DI-DIIK, 1994,
(14) HÄCKEL, Ernst: Die Rätsel des Universums, (kniha), Berlin, Academia, 1897,
(15) HAVLASA, J.: České kolonie zámořské, (brožura), Praha 1919,
(16) HOŠTACKÝ, T.: Slovenské mýty (2), (dokumentačno-komparačná stať), časopis Kultúra, č.8/2004,
17) HOFFMANN, Gabriel a kol.: Zamlčovaná praveda o Slovensku, /kniha), Partizanské, Garmond, 1996.,
(18) HUNTINGTON, S. O.: Střet civilizací - Boj kultúr a proměna světového řádu, (kniha), Praha, RYBKA PUBLISHERS, 1997, str. 441,
(19) HÚSKA, Augustín Marián: a) Svedectvo o štátotvornom príbehu (spomínanie a rozjímanie nad slovenským a českým štátotvornym údelom), (kniha), Bratislava, SMC, 2007., b) Kronika príbehov ľudských zlyhani (včera-dnes-zajtra) (nepublikovaný rukopis knihy ), 2011., c) Slovenské štátne vedomie a sebavedomie: (Stať), Občasník Zošity inteligenčného samizdatu č.9/2005, www.augustinmarianhuska.wbl.sk, d) Slovenská etnogenéza a identita cez prizmu evolučnej antropológie, (diskusný príspevok zo Seminára o slovenskej etnogenéze, Slovenského historického odboru Matice Slovenskej, 28. 9. 2008, (nepublikovaná stať)., e) Medailón Profesora Slavomíra Hvezdoňa Kočtúcha (portrétna škica od A. M. Húsku) pre knihu: Osobnosti Ekonomickej univerzity v Bratislave, (edítor prof. Husár), Bratislava 2011.
(20) HVIŽĎALA, Karel: Pořád si pleteme národ a nárok – S Jiŕim Grušoou u táborového ohně světovosti, (interview), Časopis Respekt, č. 18/2007, Praha,
(21) CHOMSKY, Noam: Hegemonie nebo přežití, (kniha), Praha, Dokořán, 2006,
(22) CHOSSUDOVSKY, Michel: Global brutal (The Globalization of Poverty), (kniha), Ottava, H.C. Publisher, 2004,
(23) KAFKA, F.: Husitská revoluční tradice, (kniha) Praha, Svoboda, 1953,
(24) KÁLAL, Karel: a) Slovensko a Slováci, (bružúrka) 1905, b) Slováci, (brožurka) Praha, 1910, c) Jděte na Slovensko, (stať), Praha 1902, d) Nevěsta z Tater, (stať), Praha 1912, e) Slovensko předválečné, Praha 1938,
(25) KAUTSKÝ, E. K.: Kauza Štefánik, (kniha), Bratislava, VMS, 2004, str. 306,
(26) KHANNA, Parag: How to run the world – charting a course to the next renaissance, (kniha), New York, London, Viking, Penguin Books, 2011,
(27) KISSINGER, H.: Umění diplomacie, Od Richelieua k pádu Berlínske zdi, (kniha), Praha, Prostor, 1996,
(28) KLEINOVÁ, Noami: a) Bez loga, (kniha), Praha, Dokořan, 2005, b) Šoková doktrína – Vzostup kalamitného kapitalizmu, (kniha), Praha, Dokořán, 2011.,
(29) KOSATÍK, Pavel: České snění, (kniha) , Praha, TORST, 2010, str. 398,
(30) KREJČÍ, Oskar: a) Geopolitika středoeuropskeho prostoru – Horizonty zahraniční politiky České republiky a Slovenské republiky, (kniha) Praha, Ekopress, 2000, str. 318, b) Válka Kosova, (kniha), Praha, 2010, c) Hrozí nám vojna? (Interview pre Klub Nového slova), 2011, d) Vojna a lidská práva (t.č. nepublikovaná kniha), 2011,
(31) LAUDER, Silvie: Assange pod lupou, Aféra WikiLeaks změnila spíš její strůjce než světovou diplomacii, (investigatívna stať), časopis Respekt, č.7/2011, Praha,
(32) MARGULISOVÁ, Lynn: Symbiotická planeta – nový pohled na evoluci, (kniha), Praha, Dokořán, 2005,
(33) MASARYK, T. G.: a) Česká otázka, (kniha) Praha, 1969, b) Nezávislé Čechy, in: Valka a revoluce (články, memorandá, přednášky, rozhovory 1914-1918) Praha, 23005, c) Poznámky k stretnutiam TGM od Gašparíkovej) SA Praha 1995, Všetky dokumenty TGM vyšli v reedicii Masarykovho ústavu a archívu AV ČR, 2000-2008.
(34) MORAVEC, Emanuel, Armáda a národ., (in Dvacet let čs. armády), (kniha), Praha 1938,
(35) MÜLDNER, J.: Slovanský přístup k moři, (kniha), Praha 1929,
(36) NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti, (kniha), Praha 1920-1924,
(37) PALACKÝ, F.: Dějiny národa Českého v Čechách a v Moravě, (kniha), Praha, Mazáč, 1939,
(38) PEROUTKA, Z.: Hlavní potřeba, (stať) časopis Svobodné noviny, 7.10.1945, Praha, str. 1,
(39) PETRAŠKO, Ľ.: Stopy viedli do Prahy (investigatívna stať), časopis Kultúra, 5/2011, str. 12,
(40) POGÁDY, P.: Prečo si nenávidíme slovenských politikov, (politologická stať), časopis Kultúra 5/2011, str. 3,
(41) PRAŽÁK, Albert: České obrození, (kniha), Praha, Melantrich, 1948,
(42) RACHMAN, Gideon: Zero-sum future – American power in age of anxiety, (kniha), London, Penguin Books, 2011,
(43) ROTNÁGL, Josef: ČEŠI A SLOVÁCI, (kniha), Praha, 1945,
(44) RATZINGER, Karl: Glaube, Wahrheit, Toleranz, (kniha), Berlin Springer, 2005,
(45) SMUTNÝ, J.: Dokumentace, (záznamy osobného sekretára E. Beneša o Benešovi), (kniha) NA, Praha 1992.,
(46) STRHAN, M.: Dedičstvo otcov, (kniha), Toronto-Bratislava, 1991,
(47) STEIN, Erich: Česko – Slovensko , Konflikt – roztržka – rozpad, (kniha), Academia Praha, 2000,
(48) STEIGER, Štěpán: Wallersteinuv světosystem, (Interview), časopis Listy č.5/2009, str.67-72,
(49) SUDOPLATOV, Pavel: Rozvědka a Kremeľ, (kniha), Praha, Dokořan, 2003, (stať o agendálnej práci a odmene E. Beneša odovzdanej osobným kurierom J.V.Stalina gen.Sudoplatovom v r.1938)
(50) ŠALDA, F. X.: Cestopis, jaký nemá být, ( stať in E. Charouz: Rozdíly sbližují, Českí spisovatelé o Slovensku), (kniha), Praha 2005,
(51) ŠOTTER, Vladimír: Podporné stanovisko k deklarácii Panslovanskej únie, (konspekt recenzie knihy Daniela Golemana: Emotional Intelligency), Inštitút Francoise Voltaira, Košice, 2011,
(52) TOYNBEE, A. J.: Der Gang der Weltgeschichte, I-IV, (kniha – nemecké zhrnutie), DTV München, 1970, str. 1235,
(53) VNUK, František: Stopäťdesiat rokov v živote národa – Slovensko v rokoch 1843 – 1993, Bratislava, Lúč, 2004,
(54) WALLERSTEIN, I.: Úpadek americké moci, (kniha), Praha, Dokořán, 2005,
Poznámka: Tento príspevok bol spracovaný pre Konferenciu: Slováci a ich národné bytie v Európe (Čechoslovakizácia), ktorú organizuje Panslovanská únia 14. Mája 2011 v Bratislave). Pretože nie všetci adresáti ZIS sa môžu zúčastniť konferencie, tak autor príspevku ho zaradil ako prílohu ZIS pod č. 66-70/2011.Analýza čechoslovakizmu... |
