Augustín Marián Huska

275ZIS                                                 Internetová stránka: www.augustinmarianhuska.wbl.sk

Prehľad vydaných zošitov:1/2003 Šesť človekotvornych princípov,2/2003 Rastúca vzácnosť práce a pracovitosti,3/2003 Príčiny a podoby spoločenskej pasivity,4/2003 Poznanie ako recyklácia spoločenského bytia,5/2003 Šokové prejavy antihumanizmu,6/22004 Čakajú nás medzicivilizačné katastrofy?7/2004 Globálny energetickým hlad,8/2004 Aktuálna inteligenčná hygiéna,9/22005 Slovenské štátne vedomie a sebavedomie,10/2005 Kapitálový trh v ére tekutej modernity,11/2005 Chorobopis komplexného odcudzenia,12/2005 Osobné auto – relikt ťažkého kapitalizmu, 13/2005 Evolučná sociogenéza,14/2005 Agrokomplex v podmienkach ranného postnovoveku, 15/2006 Typológia nobilít a elít v slovenskom priestore,16/2006 Strategické mantinely medzinárodnej súčinnosti malých,17/2006 Súčinnosť inštinktívnej a reflexívnej štruktúry,18/2006 Kultúrna katastrofa a jej postnovoveká podoba,19/2006 Vazalská renta na Slovensku včera, dnes, zajtra,20/2006 Agrokomplex pri prekonávaní energetického hladu, 21/2006 Politické krajnosti postnovoveku.22/2006 Typológia možných budúcností, 23/2007 Altruizmus ako záchranná idea ľudskosti,  24/2007 Kolotoč víťazov a porazených,25/2007 Korene menejcennosti a nadradenosti, 26/2007 Nezreteľnosť rozhrania moci a sily, 27-28/2007 Sebareflexia zlyhaní, 29-30/2008 Mechanizmus dominačnej konjunktúry v 20.storočí, 31-32/2008 Neoliberárna doktrína vákuovania ľudského vedomia, 33/2008 Internetová vojna ako súčasť psychologickej vojny, 34/2008 Šiesty rok v službách zvyšovania inteligenčnej kondície, 35/2008 Anatómia etnického a etického odcudzenia, 36-37/2008 Súbeh ľudských zlyhaní v postnovoveku,  38-39/2008 Ľudské vedomia a jeho vnímanie sveta, 40-41/2009 Typológia postavenia vedúcich a talentov, 42-43/2008 Svet na hrane (zamyslenie sa nad ruinami konzumného „zázraku“, 44/2009 Rekordná dlhovekosť slovenskej identity, 45/2009 Pitevný nález neregulovaného turbokapitaslizmu, 46-47/2009 Čo bude po turbokapitalizme? 48-49/2009 Krízam sa vzdoruje sebareflexiou, 50/2009 Poznávacia trojčlenka, 591-52/2009 Alternatívy slovenského oživenia, 53-54-55-56/2010 Slovenské pohľady na vízie a prognózy sveta pre 21. storočie, 57/2010 Nedajme sa zhavranieť (ani voľbami), 58-59/2010 Poučenia z dvoch kníh o ľudských kolapsoch.

Zošit č. 58-59/2010 POUČENIA Z DVOCH KNÍH O ĽUDSKÝCH KOLAPSOCH

Okruhu čitateľov občasníka Zošity inteligenčného samizdatu (ZIS) ponúkam recenzne zhrnutie kníh dvoch naslovovzatých odborníkov na štúdium ľudských zlyhaní. Je síce pravda, že od začatia zrútenia amerického hypotekárneho trhu a na na nadväzujúcich derivátových a finančných trhov v r. 2007 sa priam roztrhlo vrece s knihami, ktoré sa zapodievajú tzv. endogénnymi (ľudstvom zavinenými) a exogénnymi (ľudskou činnosťou nezavinenými) katastrofami. Táto literatúra o katastrofách sa však zväčša  zapodieva len ekonomickými, či len ekologickými aspektmi ľudských katastrof. Pre slovenskú inteligenčnú obec však treba získať komplexnejší pohľad čo do vecnej šírky i čo do časovej hĺbky tejto problematiky zlyhávania. Na slovenský a český trh síce dosť pohotovo prichádzajú knihy z oboch zorných uhlov či už sú to knihy vedcov Buchanana, Fostera, Galbraitha, Huntingtona, Chomského, Lovelocka, Madoffa, Rogoffa, Roubiniho, Stiglitza, Sachsa, Walersteina, Krugmana, Zakariu a Zieglera alebo aj od takých viťúzov, ako sú G.Soros a G. Friedman. Soroš je globálny megašpekulant a Friedman je geopolitický prorok (prognostik) v tričku globálnych elít. Prednosťou tu recenzovaných kníh je vedecká nestrannosť a interdiscIplinarita pohľadu. Uvedené knihy cez historickú hĺbku pomáhajú pri hľadaní spoločných menovateľov zákonitostí ľudského zlyhávania. Oba autori - Jared Diamond a Joseph A. Tainter si vybrali zhodný názov týchto zlyhaní („kolapsov“) i keď si zvolili špecifické cesty komparácie týchto zlyhaní. O prácach rozoberajúcich problematiku ekologických a ekonomických aspektov zlyhaní a o predvídaní ďalších možných zlyhaní v 21. storočí som už referoval v prechádzajúcich Zošitoch inteligenčného samizdatu. Tu prezentované recenzie boli ponúknuté dvom nezávislým a predsa vzácne objektívnym časopisom (Literárnemu dvoj-týždeníku a dvojtýždenníku Kultúra). Rozhodol som sa diskusnému kruhu VOSPOLNOSTI sprostredkovať obe recenzie pospolu cez občasník Zošitov inteligenčného samizdatu. Nuž teda:

1.Recenzia knihy  Jareda Daimonda „KOLAPS – Prečo spoločnosti zanikajú a prežívajú“. KnihavyšlavoVydavateľstveAcademiaPraha, 2009 (Anglický originál „Collapse – How Societies Choose to Fail or Succeed“, Viking, New York, Penguin Books,London, 2006). Kniha má 751 strán a na Slovensku sa predáva za cca 24 Euro..

Jared Daimond bol za túto knihu odmenený Pulitzerovou cenou a to z kvoli-va využitiu metódy „prípadových štúdii („case study“) na sprostredkovanie príbehov. Ťažiskovým motívom knihy je pripomenutie že kolaps doteraz postihol každú spoločnosť. Slovenská vidiecka spoločnosť bola po stáročia odchovávana biblickými príbehmi úspechov a zlyhaní ľudí. Archetypálnym a ikonickým prípadom bol sebaobetujúci príbeh Ježiša, ktorý tak dal ten najhlbší zmysel všetkým životným príbehom vzniku a zániku, lebo nastolil do tohto večného recyklačného vlnenia evolúcie zmysel vniesť do nemilosrdného toku evolučných príbehov „kto z koho“ princíp sebaprekročujúceho solidarizmu a obetavej lásky. Puncovaní darvinisti do nekonečna opakujú, že evolúcia nemá sama v sebe zmysel, že je to len hra adaptačných náhod, omylných i úspešných pokusov. Ale naša spoločnosť je po stáročia kultivovaná k tomu, aby nie len uverila príbehu najvyššej solidarity, ale aby uverila v zmysel tohto cyklického vzniku a zániku ako sebazdokonaľovacieho vnímania ľudského poslania, ako nám ho ponúkol biblický Ježiš. Bez obetavého sebaangažovania a tým ozmyselnenia krutého a neľútostného vnímania života ako náhodného kvasu vesmírnotvornych síl, je ľudské krátke „stážovanie“ v role dočasnej existencie ešte nezmyselnejšie a krutejšie, ako tvrdia všetci ortodoxní darvinisti. Daimond nezdôrazňuje tento archetypálny kontext ľudského sebaprekračujúceho zdokonaľovania, ale verí v poučenie z kolapsových príbehov a tak aj koncipuje túto knihu. Prísne vzaté vedci zo sekty ortodoxného darvinizmu zdôvodňujú vznešenosť vytunelovania zmyslu bytia z evolúčne sedimentovanej skúseností kolektívneho ľudského vedomia práve tým, že popierajú akúkoľvek intenčnosť vo vesmíre. Vesmír nemá cieľ, vesmír jednoducho hrá hru adaptačného prispôsobovania sa prostredia a vesmirnotvornych elementov a to bez ciele, jednoducho len tak. Títo skeptickí racionalisti prírodných vied hovoria,. Že všetky pokusy o hľadanie autora, alebo zmyslu vesmirotvorných dejov je len halucInačná hra zostresovaných ľudí, ktorí chceli v tomto večne rozpínajúcom sa vesmíre nájsť nejaký zmysel, zámer, autora a Stvoriteľa. Podľa nich Informácia, Slovo, Inteligencia sú len adaptačné náhody v rozpínajúcom sa vesmíre. V tomto je bezútešnosť modernej vedy lebo nevie vysvetliť zmysel a upokojí sa s inak s veľmi vtipným konštatovaním britského makroekonómia Keynesa, ktorý na adresu ľudskej existencie povedal : „z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi“. O  to väčšmi si, ceníme modernosť postoja vzdelaného Rimana - intelektuála, ktorý práve na kolabujúcich troskách rímskej skeptickej a zároveň pôžitkárskej kultúry osvedčil sa zočí—voči vznikajúcemu kresťanskému príbehu výrokom : „verím hoci je to absurdné“ („Credo quia absurdum“). Tento rímsky filozof a intelektuál  v 2. storočí nášho letopočtu konvertoval a stal sa jedným z rannocirkevných otcov. Nazýval sa Tertullian. Pochopil, že ľudský sebapredkračujúci čin je trvale hľadanie zmyslu bytia a trvalé ozmyseľňovanie sveta, ktorý sám v sebe fyzický nemá žiaden zmysel. Iba metafyzika, iba recyklujúca sa duchovná skúsenosť umožňuje dať zmyslu plnú a dôstojnú úlohu- informačnej sedimentácie skúsenosti s bytím. Je to úloha krátkemu výseku času, ktorý je vydelený ľudskému životnému cyklu. Iba týmto hľadaním sebaprekračujúceho kontextu chápeme aj skúmanie príbehov zlyhania a prežitia ľudských štruktúr, ako nám ich výberovo ponúka Daimond. Práve cez prípadové štúdie upozornil čitateľskú verejnosť, že doteraz kolaps postihol každú spoločnosť. Všetky doterajšie kolapsy mali tak svoju ekonomickú, ako ekologickú a v konečnom dôsledku aj kultúrno-civilizačnú a sociálnopolitickú dimenziu. Úvod do výberových príbehov zlyhania začína porovnaním vývoja zlyhávania fariem v Montane a vikingských fariem v Grónsku. Daimond predložil svetovej verejnosti síce výberový, ale systematický priebeh kolapsov spoločenských telies od malých po obrovské, od čiastkových po komplexné. Daimond knihou vytvoril impozantný oblúk zlyhaní postavený na troch pilieroch evidentnej a overiteľnej skúsenosti : pilier skúseností niekdajších spoločností, pilier skúsenosti moderných spoločností a pilier praktického poučenia z týchto skúseností. Autor nad prvým pilierom niekdajších spoločností uvážlivo klenie príbehy doslova typologických kolapsov tak polynézskej kultúry na Veľkonočnom ostrove, ako kolapsy americkej civilizácie Mayov a Anasazijov, či kolapsy stredovekého vikingského osídlenia Grónska a úspechy novoguinejskej vysočiny udržať ekologickú rovnováhu agropolíčok v strminách sopečných svahov, ako aj  úspechy Tokugawavovho šogunátu v Japonsku pri modernizácii a zároveň záchrane zalesnenia krajiny. Nad druhým pilierom moderných spoločností klenie jednak príbehy Rwandskej katastrofy ktorá preukázala tvrdošijnú životnosť paleolitického syndrómu bezohľadných po dominácii túžiacich Tutsiov, ktorí túžili dominovať Hutuom. Kmeňové prelínanie dvoch etnosov síce vygenerovalo spoločný jazyk, ale chránilo a predlžovalo atavistickú skúsenosť nomádskych Tutsiov, ako parazitných dominátorov a zatrpknutú skúsenosť roľníckych Hutuov, ktorí museli hrdlačiť pre koristníckych Tuitsiov. Zo severu dovandrovali nomádi usilovali o domináciu nad roľníkmi, ktorí predtým prišli do úrodného prostredia od juhu. Krátka perióda kolonializmus podporila hegemóniu Tutsiov, lebo kolonizátorom bolo ľahšie protežovať menšinu Tutsiov, ktorí dostali za úlohu miestodržiteľský vymáhať vazalskú rentu pre seba i pre zámorských pánov. Populačná explózia v 20 a 21. storočí priostrila dôsledky paleolitického syndrómu čo viedlo k eskalácii vzájomnej nenávisti a nedôvery, ktorá explodovala vo vzájomnom amoku genocídy. To všetko sa udialo praktický na rozhraní novoveku a postnovoveku. Konfrontujúce sily nesiahli ani po sofistikovaných zbraniach („kalašnikovoch“), ani po smrtiacom plyne z čias holokaustu, ale po lacných mačetách, ktoré sa stali účinnými nástrojmi vzájomnej genocídy. Potom Daimond uvádza príbehy karibského ostrova (Hispaniola) zloženého z Dominikánskej a Haitskej republiky. Oba spoločenské útvary na jednom ostrove boli výsledkami kolonizačného zavlečenia afrických otrokov do Karibiku, ale súhra rozličných kolonizačných praktík a rozdielnosti klimatických kontrastov viedli k paralelnému úspešnému prekonávaniu kolapsov v Dominikánskej časti a k agonickému opakovaniu kolapsov v Haitskej časti populácií. V rámci novodobých príbehov Daimond naznačuje konfrontáciu fenoménu čínskej trpezlivosti pri zvládavaní kontrastov obrovskej krajiny, ktorá vyskúšala aj tzv. tradičnú aj modernizačnú cestu (vo verzii tvrdej „Mao Tse-tungovej“modernizácie a mäkkej „Teng Siao-phingovej“ modernizácie). Daimond napriek úspechu čínskej mäkkej modernizácie vidí v budúcnosti nevyhnutnosť čeliť veľmi kontrastným výzvam. Napokon Daimond citlivo ukazuje, ako sa kolapsy prehnali cez Austrálsky kontinent a obnažili nebezpečia preťaženia krajiny banskými i farmárskymi experimentmi. Pod tretím pilierom klenie Daimond úvahy o tom ako dosiahnuť´ úspech. Daimond naznačuje, že ľudstvo pri všetkom úspechu vedeckého poznávania má nízku schopnosť predvídania dôsledkov svojich činov, pričom preceňuje tzv. modernú racionalitu a skoro hazardérsky dovoľuje bezhraničné ciele v obmedzených podmienkach malej planéty. Daimond pri posudzovaní starých i nových foriem „metabolizmu“ (výmeny látok medzi prírodou a ľudskými spoločnosťami) je mierne skeptický. Daimondov skepticizmus je na mieste. Globálne elity zlyhávajú a keď si už nebudú vedieť radi so záchranou postmodernej ekonomiky a civilizácie tak radikáli začnú pokukovať po „dôkladnom spláchnutí zasvineného prostredia“. Preto dodávam, že  netreba brať na ľahkú váhu znovu prihovárajúceho sa „revolučného starca“ Fidela Castra, ktorý v polovici júla 2010 varuje pred pokusom riešiť spletitosť kolapsov pomocou jadrovej vojny. Fidel štyri roky svojej nemoci sa stránil medializácie. Ale v dôsledku stareckého pookriatia a zoči-voči približujúcim sa kolapsom na rôznych miestach zemegule rozhodol sa zdvihnúť svoj varovný prst. Fidel zrejme zmúdrel , lebo kedysi ako radikálny dobrodruh ponúkol Chruščevovi revolučnú Kubu, ako odpaľovaciu rampu jadrových striel nasmerovaných na USA. Ekonomický kolaps USA a úpadok prestíže amerických síl v Iraku, Afganistane, Blízkom východe a v mexickom zálive zvádzajú spanikárených radikálov k snahe „spáliť svoju slabosť v jadrovom plameni“. „Warmakeri“ argumentujú aj tým, že aj horúce aj studené vojny udržali vojnovú konjunktúru a teda nebolo problémov s masou zaháľajúcich nezamestnaných.. Avšak v minulosti boli USDA najväčším veriteľom sveta a teraz sú najväčším dlžníkom sveta. Navyše silové riešenie v dobách jadrových zbraní je paleolitický atavizmus ktorý by vyhladil modernú civilizáciu. Ide o to, aby globálne elity nesiahli po repertoáre uzurpačných syndrómov a atavizmov, ale aby sa radšej vrátili k symbiotizujúcemu altruizmu vyššie spomínanej ranokresťanskej kultivácie, ktorá na začiatku stredoveku dokázala neutralizovať temné správacie predispozície aj rozpadajúceho sa despotického Ríma aj víťazaných barbarov. Dobrým príkladom bolo antikatastrofické ukončenie studenej vojny medzi Američanmi a Sovietmi. Teraz by sa mala takto antikatastrofický dohodnúť chradnúca antlantická civilizácia s vynárajúcou sa pacifickou civilizáciou. Napokon aj veľký kritik praxe súčasných globálnych elít Joseph Stiglitz zoči-voči kolapsu finančných trhov a hrozby vyvolanej únikom ropy v Mexickom zálive ohodnotil opatrenia hlavy globálnej supermoci Baracka Obamu slovami: že „ide iba o zoradenie ležadiel na palube Titaniku“. Jasnozriví politickí analytici upozorňujú, že ak pred dvadsiatymi rokmi sme sa rozlúčili so sovietskym „reálnym socializmom“, ako výbehovým modelom ľudskej formácie, tak je na čase sa rozlúčiť s výbehovým modelom „reálneho (neregulovaného) konzumizmu“ a to bez toho aby sa chorí svet zveril do rúk „radikálnych felčiarov“. Daimondova kniha je rozsiahla, ale zoči-voči hrozbám svetového kolapsu je dobrým čítaním.   Žiadne reformy typu „púšťania žilou“ nepomôžu. Výbehový globálny konzumizmus treba jednoducho nahradiť formáciou udržateľného rozvoja. Privatizační tunelári nie sú tí, ktorí by zachránili kladného hodnoty z Titaniku.

2. Recenzia knihy Josepha A. Taintera „KOLAPSY ZLOŽITÝCH SPOLOČNOSTÍ“, Vydavateľstvo DoKořán, Praha, 2009, (anglický originál „The Collapse of Complex Societies“,Camgridge University Press, 1988, ďalších 12 opakovaných anglických vydaní v rokoch 2007 až 2009). Kniha má 319 strán a na Slovensku sa predáva za cca 22 Euro.

Kniha J. A. Taintera sa stala od roku 1988 modernou rukoväťou archeológov a evolučných antropológov i historikov, a práve tak aj širokej osvietenej verejnosti. Táto kniha sa práve vo svetle eskalujúcej globálnej sociopolitickej krízy už od roku 2007 stáva globálnym čitateľským bestsellerom. Kľúčovým slovom Tainterovej knihy je „kolaps“, práve tak ako vyššie spomenutej knihy Daimonda. Tainter  prvú kapitolu venuje všetkým recyklačným podobám kolapsu v histórii ľudstva, začínajúc od čínskej, cez hararskú, mezopotámsku, egyptskú, chetitskú, minojskú, mykénsku, západorímsku a americké predkolumbovské civilizácie. V druhej kapitole zaostruje pozornosť na povahu zložitých systémov ľudských spoločenstiev, stupňujúc typológiu od menej k viac zložitým. V tretej kapitole demonštruje stav najnovšieho vedenia modernej evolučnej antropológie o kolapsoch. V tejto kapitole demonštruje stav najnovších poznatkov o vývoji v južnej, strednej a severnej Amerike a v klasických eurázijských civilizáciách. Všíma si v nich tak ich všeobecné črty ako aj  ich mutácie a recyklácie. Sleduje v nich tak vplyv  ekológie, metafyzickej a fyzickej skúsenosti, ako aj faktory ekonomiky a sociálnych disfunkcií. A to v ich náhodnom i príčinnom slede. Do štvrtej kapitoly osádza autor ťažisko svojho vysvetľovania kolapsov cez tzv. medznú (hraničnú) produktivitu sociálno-politických zmien. Syntetizujúco vysvetľuje hraničnú produktivitu a rast jej zložitosti cez celkový metabolizmus (výmenu látok) medzi spoločnosťou a jej prírodným okolím a vnútri spoločnosti. Vysvetľuje nie len fyzikálnu logiku kultúry lovu a zberu, agrikultúry a remeselnej kultúry, ale aj metafyzickú logiku štádií, ako informatického zrkadlenia rastúcej skúsenosti. Tak je možné sledovo i paralelne nahliadať do vývojovej logiky tak silového poľa, ako aj do poľa ideomotorickej sily kultivácie a to jednak hmotnej kultúry a jednak nehmotnej kultúry. Autor sleduje cyklickosť vzostupu i pádu (zlyhaní, kolapsov) všetkých civilizačných vývojov a vyúsťuje do naznačenia možných alternatívnych kolapsov. V piatej kapitole autor prehlbuje koncepciu overovania zložitých a hraničných výnosov jednak na typologickej charakteristike kolapsu západorímskej ríše, a jednak na typologickej charakteristike Mayskej a Chacoánskej ciivilzácie v Amerike. V šiestej kapitole završuje autor typologické zhrnutie súvzťažností kolapsov a klesajúcej produktivity (klesajúcich výnosov) zložitých fyzických i metafyzických kultúr. Autor zovšeobecňuje dôsledky poklesu hraničných výnosov a naznačuje možné ďalšie aplikácie jednak pri rozvoji vedenia a jednak pri jeho implementácii v praxi. Kniha končí pohľadom na súčasnú situáciu, ktorá v čase písania knihy nebola ešte konfrontovaná globálnou civilizačnou superkrízou, ale predjíma tento komplexný kolaps, keď generalizuje 4 fázy kolapsu: 1) Ľudské spoločnosti sú v podstate určené na riešenie existenčných problémov. 2) Sociopolitický systém na svoje zachovanie potrebuje energiu. 3) Zvyšujúca zložitosť systémov nesie neúprosné zvyšovanie nákladov v prepočte na hlavu. 4) Investície do socio-politickej zložitosti s cieľom riešiť problémy často dosahujú bodu, kde hraničné výnosy začínajú klesať. Autor lakonický dodáva, že náklady na všetko musí vo zvýšenej miere niesť obyvateľstvo o ktoré sa systém opiera, bez toho, že by za to získalo nejaké vyššie výhody. Ak sa vrátime do reči evolučnej antropológie, tak mocenské i talentové elity (menšina) vymýšľa spôsob ako obhájiť svoje privilégia napriek zákonu poklesu hraničných výnosov. Plebsu (ovládanej a napodobňujúcej väčšine) neprichodí nič iné, ako nájsť alternatívu kolapsu t.j. altruistické zmenšovanie rozdielov medzi plebsom a elitami. Tainter zdôrazňuje, že kolaps (v našom aktuálnom prípade zánik superkonzumizmu) nie je katastrofa, ale návrat do normálneho stavu nižšej zložitosti. Musíme rečou jednoduchého človeka povedať, že superkonzumizmus (terajší materiálny konzumný hedonizmus) je výbehovou formáciou neregulovaného kapitalizmu. Prechod na nový model udržateľného vývoja ekonomiky i politiky sveta je slovami Taintera síce kolapsom konzumizmu vyvolaného klesajúcimi hraničnými výnosmi, ale je v podstate úsporný proces – proces záchrany. Nuž dá sa to preložiť i do reči plebsu asi takto: Vážené nenásytné elity, nemôžete ďalej bláboliť, že plebs musí prejsť na reformy uťahovania opaskov a že plebs musí prestať závidieť zaslúžené bohatnutie chytrých elít. To čo sa deje dnes v lone celebrít na celom svete je bezuzdnosť rastu ich príjmov. Čo sú vlastne celebrity? Tu sú tie časti elit a talentov ktoré v rámci dominujúcej menšiny a talentovej menšiny (v politike, biznise, kultúre, v športe) sú médiami v „rýchlochove“ vygenerované deriváty elít. Derivát ja zoslabená odvodenina. Trend posledných 50 rokov je taký, že práve najderivovanejšim elitám – celebritám rozprávkovo rastú ich „honoráre“. Ak uťahovať opasky, tak integrálne a komplexne! Práve Tainter upozorňuje, že všetci musia prejsť na úsporný, ale pritom solidárny režim. Avšak ani plebs nesmie ustrnúť v prastarom „plebejskom“ kŕči a nesmie sa nechať zlákať radikálmi k predstave, že súčasný kolaps by mali „zaplatiť“ len elity a že treba „rekvirovať ich nezaslúžené zdroje. Plebs musí zároveň pochopiť, že radikalizmus (aj reformný, aj antireformný) je najhoršie riešenie. Žiadne „dobytie Bastily“, žiaden výstrel z Auróry či dobytie „Zimného paláca“ , alebo “víťazný február“ nedáva riešenie. Zákon klesajúcich výnosov nás núti, aby sme opúšťali plytvanie limitnými hmotnými a energetickými zdrojmi a prešli na využívanie nelimitných zdrojov napríklad pomocou nanotechnológií a generátorov nehmotných – duchovných hodnôt. Plebs musí teda ozubadliť svoju zatrpknutú závisť a hľadať altruistické a osvietené vrstvy elít, ktoré cez sled kompromisov demontuje obludný konzumizmus a prevedie postupne celý spoločenský život na úsporný režim. Elity – už z dôvodov sebazáchovy musia prejsť do politiky „sebaprekračovania“ ako prvé. Ak mocou disponujúce elity to nepochopia, tak pod tlakom klesajúcich hmotných a energetických výnosov sa v ďalších chaotizujúcich kolapsoch vyparia bohatstvá tých, ktorí nie len u nás, ale na celom svete privatizovali aj verejný aj súkromný sektor. Ak všetky spoločenstvá neskončia s konzumizmom, tak sociálny chaos rozvráti krehkú štruktúru moderných civilizácií. Radšej sa dohodnime – aj plebs, aj elity, že všetci prejdeme na úsporný režim v konzumovaní obmedzených hmotných a energetických zdrojov. Iba jednoduchšia (nie barbarskejšia) civilizačná forma nám poskytne nádej prežitia. Všetci musíme prejsť na symbiózny režim a vylúčiť aj sociálny aj politický a aj ekonomický parazitizmus. Hrozba kolapsov nás nesmie uvrhnúť ani do paniky, ani do šoku „mŕtvych chrobákov“. Taitnerova knižka nám môže pomôcť znova budovať dislokované enklávy súčinnosti a ekvivalencie. Neuverme ani felčiarom, ktorí sa chvastajú, že ich medicína „púšťania žilou“ bola úspešná i v minulosti. Neuverme ani tým, ktorí nám sľubujú „tešinske jabĺčka“ ak vydržíme chvíľu ich „oddĺžovacej terapie“. Ani privatizácia, ani rekvirácia nás nezachráni. Musíme všetci prejsť na úsporný režim v hmotnom konzume a na „samoobsluhu“ vo využívaní duchovného a kultúrneho bohatstva. V hľadaní zmyslu bytia , v zbližovaní a solidarite ľudí dobrej vôle je jediná cesta úniku zo zovretia zákona klesajúcej výnosnosti matérií a energii.   Jedinou bezlimitnou potenciou, ktorou disponujeme je naša autentická inteligencia, naša autentická kultúra, naše autentické antropomorfné a etnomorfné korene, naša autentická tvorivosť, naše autentické hľadanie zmyslu bytia. To sú bezlimitné ložiská, z ktorých môžeme bezlimitne ťažiť (ale vždy v rámci prísnych etických koridorov). Možno, že sa nevyhneme celkovému kolapsu sveta, ale nerobme ani zbrojnošov, ani pandúrov, ani lokajov kazisvetov. Naša nádej zrejme nie je z tohto sveta, ale nezúčastňujme sa jeho demolácie. A pripravme sa a začnime realizovať už v svojom bezprostrednom okolí úsporný režim. Okrem toho spoliehajme aj na nehmotnú energiu našich dobrých prianí, našich túžob, našich vzdychov a aj našich modlitieb. Pri zákonoch klesajúcich výkonov fyzika, je tu ešte zákon rastúcich výkonov metafyzika. Jeden ruský kozmológ povedal , že vesmír sa vyvíja od maximálnej zahustenosti k maximálnej rozriedenosti energomatérie a od maximálnej rozriedenosti k maximálnej zahustenosti energoinformácie. Možno že tým myslel na kvalitu toho čo bolo povedané v Jánovom evanjeliu : „Na začiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo“. Každopádne pripomínam slová posledného interview Milana Rúfusa, ktorý nám zanechal silný odkaz : „Nezatvárajme dvere nádeje!“.

3. Stručné zhrnutie:                                                                        

Všetky materiálno-energetické pochody v nám známom vesmíre sú vlastne metabolizmom (výmenou látok a energii) a to vrchovatou mierou platí aj pre celú biogenézu, ktorá existuje na princípe jednak výmeny tzv. prírodného prostredia s týmito biosystémami a jednak vnútri týchto biosystémov. To plnou mierou platí aj pre celé antropogenézu. Z iného pohľadu sa dá povedať, že udržovanie života stojí určitý rozsah energomatérie a teda živé systémy cez metabolizmus čerpajú zdroje z okolia na svoju biovitalitu (čerpajú z okolia negentropiu) a zároveň vyvážajú derivované zvyšky toho príjmu v podobe entropie. Entropia je vo vzťahu k zdrojovému prostrediu metabolitom. Sedimentovanie týchto metabolitov od určitej miery narušuje ekologickú rovnováhu a živý systém musí s tým počítať-. Napokon evolúcia vygenerovala nasledovné archetypy výmeny látok a energii : a) symbiózno-kooperatívny archetyp, b) uzurpačno-pohlcovací archetyp a c) parazitujúci archetyp. V záujme udržateľného vývoja treba uprednostňovať archetyp, ktorí  je vstave kompenzovať získané materiálno-energetické zdroje poskytnutím inteligenčno-informačných kompenzácií Z dlhodobého hľadiska zdokonaľovanie antropogénnych systémov možno dosahovať len tak, že ľudské štruktúry sa snažia jednak zabezpečiť recykláciu získavaných energomateriálnych zdrojov a jednak sa snažia nerecyklovateľné zdroje vracať existenčnému prostrediu cez tzv. inteligenčné kompenzáty. Prísne vzaté ľudia ako telesno-duchovné entity v rámci metabolizmu síce obnovujú a predĺžujú svoje vitálne sily, ale si v prísne vzatej podobe autenticity nikdy neuchovajú svoju pôvodnú identitu. Napríklad celá bunečná a neurónová siať má svoj polčas obnovovania a recyklovania a postupne vymieňa opotrebované energomateriálne zdroje a relatívne najmenej meniace sú informačné zápisy o týchto zdrojoch. V určitom zjednodušenom slova zmysle sme iba informačne identickí. Bohužiaľ naša fylogenetická pamäť teda uchováva aj naše arche typy, ktoré sú uzurpačne i parazitický deformované a teda máme sklon za podobných podmienok správať sa podobne agresívne či parazitický. Je pozoruhodné, že práve tzv. duchovnú skúsenosť t.j. sebareflexívna inteligencia nás poľudšťovala a kultivovala naše hľadačstvo zmyslu bytia, hľadačstvo étosového princípu, hľadačstvo dobrého v nás, hľadačstvo božskej dokonalosti a zdokonaľovania. Racionálne (prírodovedne povedané) energomatéria nemá v sebe schopnosť generovania zdokonaľujúceho dobra. Preto až keď v evolúcii sa inštinktívna inteligencia do tej miery naakumulovala, že dovoľovala aj sebapoznávanie, tak vzniklo reflexívne myslenie a s ním nerozlučne spojená a stále dokonalejšia duchovná skúsenosť (metafyzická skúsenosť). V rámci duchovnej skúsenosti vznikol sebaprekračujúci, sebazdokonaľujúci ťah k hľadaniu dobra ( Boha v sebe a paralelne i v svojom blížnom). Len prekonávaním egoistických sedimentov v našej fylogenetickej pamäti môžeme zdokonaľovať seba, aj spoločnosť a aj svoje existenčné prostredie pomocou metafyzickej nadstavby. Prírodoveda má pravdu, energomateriálny svet nemá zmysel, ozmyselňuje ho iba naša metafyzická skúsenosť s hľadaním zmyslu. Kolapsy sú nerozlučne spojené s neúprosnou zákonitosťou energomateriálneho sveta, ktorý núti k získavaniu energomateriálnych zdrojov zvyšovať zložitosť spôsobov zmocňovania sa týchto zdrojov, ale rovnica entropie a negentriopie v energomatérii vedie neúprosne ku klesajúcim výnosom zmocňovacích technik. Na ktoré musia ľudia zvyšovať zložitosť zmocňovacích systémov a tie vedú k urýchleniu poklesu energomateriálnych výnosov a teda k ďalšiemu stupňovaniu zložitosti zmocňovacích systémov, ktoré urýchlia pokles výnosnosti atď. Len nasmerovaním ľudského intelektu za stále menej hmotnými zdrojmi (kyborgizácia a nanotechnológia) umožňujú kompenzovať rastúcu vzácnosť limitných energomateriálnych zdrojov rastúcou výťažnosťou informačno-inteligenčných metafyzických zdrojov.  Preto všetky racionalizácie, všetky reformy, všetky úspory ak nie sú založené na hľadaní bezlimitných inteligenčných zdrojov budú iba stupňovať kolapsy a ich katastrofické priebehy.

Poznámka: Po prečítaní Zošitu recyklujte ho u svojich známych, resp. odporučajte im vyhľadať tento text na internetovej stránke: www.augustinmarianhuska.wbl.sk