Augustín Marián Huska

244                                                       Internetová stránka :  www.augustinmarianhuska.wbl.sk

                   POZDRAVNÁ  ZDRAVICA  K ZASADANIU  NEZESU  12.  DECEMBRA 2009

Vážené kolegiálne spoločenstvo NEZES-u:

Dovoľte aby som na tomto zasadaní – za prítomnosti vzácnych hosti i členstva NEZES-u  - pripomenul, že na prahu prichádzajúceho roku 2010 sa blížime  k 20. výročiu pôsobenia tejto dobrovoľnej záujmovej inštitúcie  slovenskej ekonomickej pospolitosti. Pripomínam, že NEZES sa v r. 1990 prihlásil  k takej kvalite slovenskej zvrchovanosti,  ktorú ešte v r. 1917 proklamoval americký prezident Wilson pre všetky národy v podobe sebaurčovacieho práva národov. Do očí bije fakt, že tento plnohodnotný akt slovenského sebaurčenie meškal voči Slovensku 75 rokov. Tento štátotvorny „sklz“ sa naplnil až v roku 1992 a to pokojným dojednaním slovenskej a českej politickej reprezentácie o zrušení spoločného štátu a o vytvorení  priestoru pre dve paralelné zvrchované republiky. Bolo by však v rozpore s historickou pravdou, keby sme aj oklieštené postavenie Slovenska v prvej ČSR (1918-1938) nepovažovali za graduálny emancipačný pokrok. Slovenská spoločnosť v duchu štúrovského odkazu vnímala prvú ČSR ako inkubačné t.j. dozrievacie zariadenie pre celkovú slovenskú emancipáciu. Aj emancipačné ciele štúrovcov, moyzesovcov a kuzmányovcov v 19. storočí boli graduálnými  emancipačnými cieľmi. Musíme mať na pamäti, že oneskorené skončenie feudalizmu v strednej Európe splodilo slovenskú rozcapartenosť jednak ako pozostatok konfesionálnych bojov (reformácie a protireformácie) a jednak ako pozostatok vazalského syndrómu voči dovtedajším i ašpirujúcim hegemónom v podobe, hungarofílie, austrofílie a bohemofílie. NEZES sa konštituovalo na začiatku posledného  desaťročia 20. storočia , ako záujmová inštitúcia slovenskej ekonomickej pospolitosti (ekonomických profesionálov), ktorá sa rozhodla angažovať pri završovaní slovenskej štátnopolitickej i ekonomickej emancipácie. Slovenská ekonomická pospolitosť bola na začiatku 20. storočia iba v zárodočnom štádiu a s ohľadom na neprajné domáce pomery vlastne sebavedomá slovenská ekonomická pospolitosť vznikala v zahraničí. Predovšetkým ekonomickej dynamike našich vysťahovalcov za chlebom najmä do USA a Ruska vďačíme za to, že práve slovenský ekonomický exil sa stal výraznou časťou zárodočného jadra zápasu o slovenskú emancipáciu. Slovenská exilová inteligencia a úspešní podnikatelia boli hýbateľmi vo vyvíjaní petičného a kuloárneho tlaku na dohodové vrchnosti a v organizovaní masových zbierok na podporu zahraničného odboja. Bez príspevku  prvého slovenského a prvého českého odboja by nebolo možné koncom roku 1918 zmeniť status quo v strednej, južnej a východnej  Európe. Práve stav rozdielnej zrelosti spôsoboval, že sa iba v severovýchodnej Európe dôslednejšie realizovalo sebaurčovacie právo národov (vytvorením Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska). V strednej a juhovýchodnej Európe sa sebaurčenie národov realizovalo neúplne (prvá Č-SR a Juhoslávske kráľovstvo). Tak či tak, parlamentarizmus v prvej Č-SR vytvoril priestor pre politické úsilie o autonómiu Slovenska aspoň vo verzii Pittsburskej dohody, (keď už Clevelandská dohoda nevyšla). V r. 1938 bolo rozloženie síl také, že víťazné štáty prvej svetovej vojny boli nepripravené a sily porazených z prvej svetovej vojny sa robustne transformovali do podoby revanšistickej totality na čele s Hitlerom. Pod náporom revanšistickej totality sa zrútila prvá Č-SR a vtedajšia reprezentácia Slovenska sa pod Hitlerovým tlakom rozhodla čeliť parcelacii Slovenska v podobe prvého Slovenského štátu, ktorý tzv. ochranou zmluvou sa dostal do vazalského postavenia voči Veľkonemeckej ríši. Prvá štátnosť bola síce záchrannou ale aj územne, aj politicky okyptenou štátnosťou. Skúsenosť s vlastnou okyptenou štátnosťou malo Slovensko len 6 rokov  a rozhodnutím víťazných veľmocí bola obnovená Č-SR a to už v tzv. ľudovodemokratickej verzii. Totalitné modifikovaný čechoslovakizmus vyhlásil politické tabu na všetky podoby slovenskej emancipácie vrátane ekonomickej emancipácie. Na vrchole studenej vojny boli v rámci tzv. kampane proti buržoáznym nacionalistom  fyzický i  štatusovo rozprášené aspoň dve generácie ekonomickej pospolitosti. Slovenská ekonomická pospolitosť tak ako celá spoločnosť využívala tzv. mäkkú formu vzdorovania, pomocou ktorého z kroka na krok – graduálne viedla nerovný, vysiľujúci a desaťročia trvajúci zápas. Krátky výdych tzv. dubčekovskej jari priniesol aspoň formálnu federalizáciu, ktorá však počas normalizácie bola obsahovo úplne vytunelovaná. Napokon aj zápas o slovenský podmienenú reformu ekonomiky po skončení studenej vojny viedol k vytvoreniu  dvoch paralelných štátností. Tieto dve štátnosti vznikli slovensko-českým konsenzom a kompromisom. Aj Slováci, aj Česi sú právom hrdí na kultivované a nekrvavé dosiahnutie paralelnej štátnej slobody. Štátotvorne úsilie však nie je lacné úsilie a za každý stupeň emancipácie sa musí platiť. Takto aj pokojné, humánne a demokratické rozdelenie č-s. štátu malo svoju cenu – a to najmä ekonomickú cenu. Práve my Slováci si musíme pripomínať, že sloboda je najcennejším a teda drahým tovarom.  Slovensko túto cenu zaplatilo, lebo vedelo, že cena slobody je vždy lacnejšia ako cena neslobody. Pripomínam, že pri prijímaní štátotvorneho kompromisu  sme naším českým partnerom najprv ponúkli súštátie a keď ho českí partneri odmietli tak sme dojednali paralelné emancipovanie oboch republík.  Dnes môžeme konštatovať, že sme síce s veľkými chybami  obnovili priestor pre podnikavosť, ale sme nestačili úplne revitalizovať slovenské hospodárstvo vysilené a odkapitalizované studenou vojnou. Jediné čo sa nám podarilo bezo zvyšku bolo rýchle  vybudovanie   konvertabílnej meny – slovenskej koruny. Ani Slovensko, ani Česko sa však nestačili vyhnúť šoku, ktorému boli vystavené všetky ťažkopádne dirigistické hospodárstva keď vstupovali na svetový trh.  Víťazi studenej vojny sa stali  stratégmi nového rozdeľovania sfér vplyvu a pochopiteľne neposkytli „pozostalým studenej vojny“  žiadnu adaptačnú pauzu. RVHP na ktorom vládol chronický nadbytok dopytu a chronický nedostatok ponuky zanikol z noci na deň. Väčšina z nás boli očarení „zamatovým“ a teda antikatastrofickým ukončením studenej vojny a preto  sme si uchovali určitú formu naivity, že si západné trhové hospodárstvo ponechalo regulačné mechanizmy, ktoré vytvorilo na prekonanie dôsledkov prvej svetovej krízy a ktoré sa upevnili na Západe počas vojnového riadenia hospodárstva a počas zbrojných pretekov v časoch studenej vojny. Svetová trhová ekonomika v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa však zbavila regulačných korektívov a rozpútala  eskalačnú špirálu špekulačných orgií, v ktorých bola zatlačená reálna ekonomika do úzadia a všemocnou sa stala ekonomika prísľubov („cenín“).  Niekdajšie hospodárske cykly sa zrýchľovali aj pomocou špekulačných bublín.  V neregulovanom trhu nevyhráva prednostne  kvalita ponúkaných úžitkových predmetov, ale sila kapitálových potenciálov a ich egoistická vôľa presadzovaná pomocou subverzívneho marketingu. Naša opätovne trhovo formovaná ekonomika nemala ešte vyvinutý vlastný imunitný systém a preto sa náš – inak vrodený - domáci egoizmus veľmi rád a ochotne infikoval vonkajším egoizmom. Predčasné odstránenie colných bariér (ešte počas Čalfovej provizórnej vlády) viedlo k zaplaveniu chronický nedostatkového domáceho trhu zahraničnými trhovými prebytkami. Podkapitalizované domáce potenciály sa stali vítanou korisťou nie len zahraničných záujemcov, ale aj domácich tunelárov. Ani najosvietenejšie hlavy svetovej ekonomickej teórie (snáď s čestnou výnimkou Galbraitha) nevedeli, že po skončení studenej vojny, ktorá priniesla kolaps dirigistického zoštátneného hospodárstva uplynie len dvadsať rokov a svet sa stane  svedkom kolapsu aj globálneho neregulovaného trhu v jeho najnebezpečnejšej – derivátovej podobe. Derivátové trhy sú „nóvum“ sedemdesiatych rokov. Jednoducho sme mechanizmus fungovania  derivátových trhov nepoznali.   Hoci sme naozaj svetovému trhu zaplatili vysoké „vstupné“, predsa môžeme konštatovať, že slovenská ekonomika pri všetkej závislosti na vonkajších kapitálových trhoch od roku 1993 prestala kŕmiť nepriehľadné federálne prerozdeľovanie zdrojov. To neznamená že neexistujú únikové kanály, ktorými si hegemoniálne kapitálové kruhy zaručujú svoje nadzisky.  Aj z histórie, aj z našej aktuálnej súčasnosti vieme, že ani národné štátnosti, ani národné ekonomiky takmer nikdy nedisponujú všetkými stupňami voľnosti v rozhodovaní.  Koniec novoveku (najmä v poslednej dekáde minulého storočia) bol k nám milostivý. Musíme si však uvedomovať, že nové globálne i európske  podmienky vládnucej depresie vyžadujú, aby sme na úplne profesionálnej úrovni pestovali svoje  zdravé ekonomické i politické sebavedomie. Ešte stále v nás korení  určitý poddanský syndróm a preto musíme sebapoznávaco absolvovať návraty k vlastný koreňom. Musíme sa zbaviť neduhu nášho večitého  „sluhovstva“. Nostalgie za „veľkouhorským“, za „rakúsko-uhorským“, či za „čechoslovakistickým“ priestorom sú pozostatkom našej v minulosti umele vštepovanej nedospelosti. Avšak globálne operujúci manipulátori chcú v nás zobudiť aj novú „detinskosť“ a to zbožňovaním „virtuálnych“ túžob po „širšej identite“.  Ako najväčší hit svetovosti či európskosti nám ponúkajú idei paneuropeizmus, či panatlantizmus, alebo kozmopolitizmus. Politický marketing hudie, že národné štáty sú už výbehovými modelmi, starinami zbytočného separatizmu. Treba vraj odhodiť národné kultúry do skanzenov  a odiať sa do štandardného moderného hávu. Nuž, moderné evolučné teórie nás poučili, že najvyššou známkou vitality nie je štandardizácia, ale diverzifikácia. Globálny  i európsky univerzalizmus je iba vtedy životaschopný, ak rozvíja štátnu a etnickú diverzitu. Do univerzálnej pokladnice ľudstva prispievame našou originalitou, našou špecifickosťou a nie vytunelovanou identitou.  Pochopiteľne nie všetko vrodené je ušľachtilé. Zdedili sme tak temné vrodenosti (pud egoizmu),  ako aj svetlé vrodenosti (pud žičlivosti). Pud egoistickej sebazáchovy je legitímny len ak nevylučuje koexistenciu pudu žičlivej záchovy druhu. Trvalou úlohou všetkých úrovní ľudských spoločenstiev je zatláčanie uzurpácie a parazitizmu a podpora symbiózy, altruizmu a solidarizmu. V ekonomickej interpretácii je to trvalá rekapitulácia recipročného altruizmu. Pretože bohužiaľ sústavne prepuká atavistické správanie uzurpácie a parazitizmu tak je legitímne brániť sa týmto atavizmom aj v nás aj v našich partneroch a susedoch. V našich špecifickým slovenských podmienkach sa tento trvalý obranný reflex nazýva „mäkkým vzdorovaním“.   Pestovaním a vyvíjaním rôznych modifikácií tohto vzdorovania sme vlastne vytvárali svojské schopnosti tvorivosti a kompenzovali sme tým nedostatok priestoru pre podnikavosť a to aj v tých najtemnejších dobách útlaku. V slovenskej ekonomickej pospolitosti,  vernej princípu „mäkkého vzdorovania“ sa teda aj v krušných a nebezpečných časoch  presadzovali otvorené a nezastrašiteľné hlavy. V hlavách týchto slovenských ekonomických horlivcov nezavládla popolvárska apatia.  Dokázali nie len sledovať vývoj svetovej ekonomickej teórie a praxe, ale dokázali sa sami oslobodzovať z pút doktrinálnych ideológii i z pút poddanského syndrómu, ktoré v nás pestovali všetci dovtedajší (historickí i aktuálni) hegemóni. Ako príklad za všetky uvádzam práve cestu nádejného národohospodára Slavomíra Hvezdoňa Kočtúcha. Bol to človek, ktorý sa narodil a detstvo prežil na Hornom Liptove. V jeho prostredí uvedomelého evanjelika boli silné emočné väzby na reč kralickej biblie a preto ako desaťročný prijal veľmi kritický prvý Slovenský štát a nevnímal ho ako záchranu pred rozparcelovaním Slovenska medzi dychtivých susedov, ale ako „danajský dar“ od vtedy vševládneho totalitného hegemóna Európy – Hitlera. Kočtúch sa ako gymnazista zúčastňoval vznikajúcej ilegálnej práce, avšak zároveň ako bystrý mladík postihol, že sa vazalskej slovenskej vláde  darilo nie len chrániť slovenské ekonomické zdroje pred nenásytných molochom  totálnej vojny, ale aj vybudovať novú slovenskú menu, ktorá kúpnou silou sa blížila k švajčiarskemu franku a švédskej korune. Kočtúch cez ťažkodostupné dokumenty, ale najmä cez spomienkové rozhovory rozširoval vedomosti o činnosti takých angažovaných odborníkov, ako Zaťko, Briška, Medrický, Klinda, Pružinský a Stano. Títo odborníci pod tvrdou politickou hrozbou  dokázali nie len laviračne chrániť zdroje pred emisármi nemeckého vojnového hospodárstva, ale aj budovať nové hodnoty a umnou stratégiou zaobstarávať deficitné zahraničné zdroje. Kočtúch z písomných poznámok a osobných rozhovorov si vytvoril plastický obraz o činnosti Imricha Karvaša, ktorý v duálnych rolách guvernéra Národnej banky Slovenska a predsedu Najvyššieho úradu zásobovania, ako virtuóz kúzlil geniálne hospodárske i menové improvizácie. Kočtúchova komparácia časových radov hospodárskeho vývoja vojnového Slovenska a Horthyovského Maďarska dokázala , že neskúsené Slovensko o veľa lepšie gazdovalo než Horthyovská vláda, ktorá tiež bola vo vazalskom postavení voči Veľkonemeckej ríši, ale jej hospodárstvo doslova kolabovalo a maďarská mena (pengo) sa zmenila na bezcenné papieriky. Kočtúch ako vnímavý mladík absorboval  do  seba tieto skúsenosti a neskôr ako mladý vysokoškolský pedagóg a výskumník vyvodil konzekvencie. V obnovenom spoločnom štáte postihol dvojaký meter vládnucich kruhov. Kočtúch  bol výborný študent a stal sa agilným členom komunity ekonomických profesionálov, Bol najmladším docentom národohospodárskej fakulty a najmladším doktorom ekonomických vied. Pustil sa nie len do kritického štúdia svetových ekonomických teórií, ale  neváhal v tzv. porovnávacom výskume vedecký rozanalyzovať večne glorifikovanú tému o „plánovitom dobiehaní Slovenska za Českom“. Keď zostavil časové rady od roku 1945 do 1965 tak na porovnaní modelu „rýchlosti dobiehania“ a modelu druhej derivácie – zrýchlenia dobiehania dokázal, že celá téza o plánovitom dobiehaní je nepravdivá a štátna plánovacia komisia určuje tak „tempá rýchlosti slovenského dobiehania“ a tempá „zrýchlenia českej ekonomiky“, že Slovensko nikdy nedobehne úroveň Česka. Kočtúch neváhal aj za pomoci Slovenskej plánovacej komisie zorganizovať konferenciu, kde predložil nevyvratiteľné dôkazy o tom ako sa ideológia „bratskej pomoci“ vlastne má. Novotný, známy „Slovákožrút“ sa ako prvý tajomník štátostrany domáhal, aby Kočtúch bol exemplárne potrestaný. Na šťastie  v druhej polovici šesťdesiatych rokov už Novotný nemôhol zorganizovať nový proces so slovenskými buržoáznymi nacionalistami. Kočtúch sa tak stal doslova vzorom vnútornej osobnostnej katarzie, z bytostného „Čechoslováka“ sa stal „slovenský vlastenec“. Štúr sa mu stal najvyšším vzorom slovenského emancipačného vlastenectva. V roku 1968, keď sa počas „česko-slovenskej jari“ nastolila požiadavka federalizácie štátu, tak uverejnil článok, že treba zvážiť nie len možnosť federácie ale aj konfederácie. Profesor Kočtúch, bol prvým predsedom a spoluzaklateľom NEZES-u a ostáva  vzorom pre všetkých slovenských uvedomelých ekonómov. Treba nám prekročiť, tak politickú, ako konfesionálnu súperivosť a hľadať premosťujúce témy prieniku spoločných štátnych záujmov , ktoré nás síce v neistom a krízovom svete neurobia úplne nezávislými, ale dovolia nám lepšie lavírovať pri hľadaní politických i ekonomických kompromisov. Ani vláda prvej Slovenskej republiky, ktorá bolo zviazaná tzv. ochrannou zmluvou s Veľkonemeckou ríšou, ani vláda druhej Slovenskej republiky nemôže nebrať do úvahy dané rozloženie potenciálov a to tak v rámci Európskej únie, ako v rámci euroatlantickej civilizácie. Práve tak každá slovenská vláda musí poznať skutočnú  dynamiku ostatných kontinentov globálnej planéty. Je dobré keď ako ekonomickí profesionáli vo verejnom i súkromnom sektore Slovenskej republiky sa budeme opakovane pokúšať o uvážlivé hľadanie prieniku vlastných slovenských štátnych a slovenských súkromných záujmov do záujmov sveta na princípe recipročných výhod a na princípe práva na sebaobranu voči cudziemu egoizmu. So zreteľom na našu doslova vrodenú skúsenosť s „mäkkým vzdorovaním“ musíme toto obhajovanie vlastných záujmov robiť pokojne, s úsilím o laviračné manévrovanie a s úsilím vyhnúť sa priamym konfliktom. Energia sa stáva najvzácnejším artiklom sveta, avšak energia spotrebovaná pri konflikte je tzv. zmarenou energiou, t.j. plytvaním vzácnymi zdrojmi. Úsilie o kompromis a vyhýbanie sa konfrontácii však nesmieme zamieňať za servilnosť a bezzásadovosť. Najmä naše mladé, stále viac vzdelané generácie slovenskej ekonomickej pospolitosti musia po vzoru bernolákovcov i štúrovcov (a aj po vzore Sláva Kočtúcha) si uvedomiť, že nemôžeme ani hysterizovať, ani vazalský sa hrať na „mŕtvych chrobákov“, ale aktívnou koexistenčnou a zároveň stále slovenský emancipovanou politikou usilovať o dobro (a teda aj o „ekonomické dobro“) celej slovenskej spoločnosti. Musíme teda strážiť aj svoje vlastné sebectvo, aj cudzie sebectvo a hľadať dôstojnú i efektívnu koexistenciu. Takýto postoj vytvára „ participatívnu synergiu“ slovenských štátnych záujmov a skupinových i individuálnych záujmov s inými lokálnymi, regionálnymi, kontinentálnymi a globálnymi záujmami. To je odkaz a esencia slovenskej emancipačnej cesty a v tom pochopiteľne aj slovenskej ekonomickej emancipácie.

Teraz si dovolím v druhej časti svojho príspevku zapodievať sa súvislosťami súčasnej komplexnej globálnej krízy. Pokúsim sa to  zhrnúť  do faktorov, ktoré formujú tzv. morfológiu krízy.

Prvým faktorom, ktorý formuje tzv. príčiny a následky krízy je fakt, že aj terajšia kríza je zjavom končiacej fázy cyklu hospodárskeho metabolizmu a teda patri do rodu cyklický sa opakujúcich zlyhaní.  V svojej podstate je síce univerzálna, ale svojim globálnym  rozsahom i rozmanitosťou je výnimočná. Každopádne svojím postavením v reprodukčnom cykle je vždy prejavom chorobného štádia a preto nesie znaky vyjavujúce jednak intenzitu a jednak extenzitu ochorenia. Z hľadiska perspektívy nie je dôležité, či cyklus končí, ale či je vstave reprodukovať svoj následnícky cyklus. Ekonomické autority sveta  sa rozchádzajú v tom či terajšia kríza je len výsledkom síce očakávateľných, ale neintenčných (necielených) zlyhaní, alebo je intenčne (cielene)  „riadenou“ krízou so sofistikovanou stratégiou priebehu stretu ekonomických záujmov. Z hľadiska určenia diagnózy a určenia terapie je pochopiteľne dôležité rozhodnutie o cielenosti, alebo necielenosti terajšej krízy. Ale zároveň treba povedať, že odpoveď na túto otázku iba modifikuje terapiu. Každopádne v súhrnnej skratke môžeme povedať, že terajšia kríza je krízou nie len ekonomického cyklu, alebo len separovanou  krízou reálnej ekonomiky, či separovanou krízou ceninovej (prísľubovej) ekonomiky, alebo len  krízou určitého trhového segmentu, ale je krízou komplexnou zasahujúcou všetky segmenty trhu, aj netrhové hospodárstvo a   má tomu primerané sociálne, politické, morálne i kultúrne konzekvencie . Zo skúsenosti s predchádzajúcimi krízami dá sa konštatovať, že krízy spôsobovali predovšetkým  zánik subjektov trhu (bánk, firiem, remeselníkov), ale zriedkakedy   spôsobovali aj kolaps národných ekonomík. Kolapsy národných ekonomík nastávali skôr ako dôsledok vojny. “Verejná ruka“ (verejný sektor štátu, regiónov a municipalít) bol v zásade odolnejší a krizuvzdornejší. „Súkromná ruka“ (súkromný sektor) už z povahy limitnosti kapitálového krytia je o veľa zraniteľnejšia a aj jej „úmrtnosť“ je o veľa väčšia.  Je však taktiež pravdou ,že tzv. trhová hybkosť súkromnej ruky je o veľa vyššia a dokáže ľahšie mobilizovať individuálnu iniciatívu, než menej motorická „verejná ruka“. Požiadavok vylúčenia monopolu naznačuje že aj v budúcnosti musí koexistenčne fungovať aj verejná, aj súkromná „ruka“. Terajšia skúsenosť s globálnou krízou ukazuje, že si žiadna ekonomika nemôže dovoliť neregulovaný trh, a preto z praxe musí byť vylúčená tzv. „neviditeľná ruka trhu“.

Ďalším dôležitým faktorom, pri uvažovaní o krízových zlyhaniach a o spôsoboch čelenia týmto zlyhaniam je nesporný faktor, že aj globálny, aj kontinentálny, aj subkontinentálny a štátny i regionálny priestor je síce súťaživým (vzájomne si konkurujúcim) priestorom, ale vždy je to limitný priestor. Ľudstvo vo zmysle priestoru, hmoty a energie je ohraničené a aj hospodársky metabolizmus ľudstva musí sa pokúšať o vyvážený kompromis medzi potrebou uchovania stimulujúcej iniciatívy vytvárajúce úžitkové hodnoty a medzi potrebou uchrániť udržateľný vývoj hospodárskeho metabolizmu v zhode s limitnými prostriedkami zemegule. Jediným faktorom, ktorým ľudstvo bezlimitne disponuje je ideotvornosť, nápaditosť, vynaliezavosť, tvorivosť. Celý spoločenský a najmä hospodársky mechanizmus treba formovať tak, aby tzv. pridaná hodnota bola prednostne dosahovaná cez inteligenčný produkt, ktorý je založený na tzv. minimaxe tvorby úžitkových hodnôt, t.j. minimalizovať podiel pridanej hodnoty z limitných hmotných zdrojov a maximalizovať podiel pridanej hodnoty z bezlimitných zdrojov nápaditosti a vynaliezavosti. V budúcnosti sa limitné zdroje budú skladať len z recyklovateľných zdrojov.

Ďalším dôležitým faktorom pri uvažovaní o krízových zlyhaniach a pri hľadaní terapie na ich prekonávanie je ustálenie a spresňovanie právnej demarkácie tých cieľov a činností, ktoré sú legitímne (zákonom legalizované) od tých, ktoré sú nelegitímne (zákonom považované za ilegálne). Dokonca pre nové činnosti (napríklad pre operácie na derivátových trhoch) treba zostaviť aj tzv. právnu kazuistiku, ktorá exemplárne ukáže prípady špekulačného  narušovania a podvodov pri tvorbe derivátových obligácie, podielových fondov a hedegovských fondov. Sú známe škandálne prípady, ktoré ukázali neznalosť práva v derivátových operáciách nie len zo strany úmyselných delikventov, ale aj zo strany bankového manažmentu, rejtingových organizácií a zákonom určeného štátneho dohľadu. Tato znalosť exekutívneho práva musí byť  podrobená periodickým testovaniam a certifikácii. Znalosť exekutívneho práva v ceninových operáciách derivátového trhu musí byť  zároveň vyučovaná v rámci obchodného manažmentu. Čím sú technológie informačného ale aj fyzického realizovania sofistikovanejšie tým rastie úsilie ilegality prenikať do sveta legality. Hlavný problém je v tom, že štátne orgány v snahe udržať svet ilegality pod kontrolou musia využívať nie len schopnosť exekutívneho tlaku, ale aj schopnosť prenikať a sliediť v ilegálnom prostredí. Tieto prienikové stratégie však svojou povahou sa nelíšia od ilegálnej subverzie. Navyše sama zotrvačnosť sklonu využívať silu v diskrétnych geopolitických operáciách vedie k morálnemu relativizmus t.j. k pestovaniu dvojakej morálky a k pestovaniu dezinformačných kampaní. Z hľadiska evolúcie sú všetky správacie archetypy ľudí a ich spoločenstiev vo vnútornom konfúznom stave. Totiž v prípade pocitu ohrozenia sú všetci ľudia i štáty vystavené vnútornému nutkaniu, aby využili tzv. silové riešenie. Toto nutkanie vedie k uprednostňovaniu tzv. temných správacích predispozícií (k agresivite), pred používaním tzv. svetlých správacích predispozícií (ku kompromisnej kooperácii). Vývoj zbraní hromadného ničenia a zbraní psychoteroru však stavia tak pred jednotlivcov , korporácie, štáty a štátne spoločenstvá kategorický imperatív dlhodobého prežitia, ktorý musí vyžadovať, aby všetci bez výnimky z dôvodov mravnej hygieny dostali  za povinnosť pravidelne precvičovať a upevňovať v sebe sklony k symbioznej kooperácii, a aby trvale v sebe neutralizovali sklony k vlastnej i cudzej uzurpácii a parazitizmu. Práve preto, že krízy generujú napätie tak treba kultivovať seba, aj okolie , aby sa predišlo reťazových zlyhaniam a katastrofám. Slovensko, ako malé štátne spoločenstvo nemôže ani vynútiť, ani garantovať globálnu vymožiteľnosť právnej ochrany legality, ale môžeme k tomu prispieť praktikovaním legality. Tento imperatív pripomína naivne „zbožné priania“, ale totálny kolaps a chaos vyvolaný neliečením krízy nás dostáva do situácie „topiaceho sa, ktorý sa aj slamky chytá“.

Ďalším dôležitom faktorom pri uvažovaní o krízových zlyhaniach je zostavovanie tzv. antikatastrofického portfólio. Je to systematické utriedenie jednak spôsobov identifikovania chorobných (toxikovaných) príznakov a jednak utriedenie prostriedkov  na ich terapeutické prekonávanie a to tak na makroúrovni ako na makroúrovni. Napríklad za chorobné príznaky  na národohospodárskej úrovni možno považovať  toxikáciu verejných orgánov korupciou, klientelizmom, alebo dokonca priamou subverziou verejných orgánov orgánmi podsvetia. Osobitne nebezpečné príznaky toxikovania verejnej správy nastávajú tam kde je nedostatočná kontrola emisie peňazí a kde sa emisná politika vydá na cestu nekontrolovaného verejného zadlženia . Tým, že prestali platiť bretton-woodske dohody, tak plávajúci kurz sa pri populistickej politike môže stať (niekedy aj nechcene) pyramidálnou hrou, rastúceho znehodnotenia peňazí. Peniaze od určitej miery “rozriedenia“ výmennej hodnoty upchajú „peňazovody“, lebo v dôsledku straty transakčnej dôvery odmietajú partneri úhrady cez neplnohodnotné peniaze. Počas odbúrania regulačného dohľadu sa aj iné ceniny podvodnou špekuláciou premiešavali s plnohodnotnými ceninami a toxikovali takmer všetky podielové fondy a tzv. hedgeovské fondy. Rigoróznym nástrojom terapie je len vyhlásenie default (platby neschopnosti) cenín, stiahnutie a karanténne umorenie jej znehodnotených transakcií (strát). Iným rigoróznym , ale mimoriadne bolestivým a teda vysoko rizikovým nástrojom je  prechod do hyperinflácie. Vlády navyknuté na rytmy štvoročného striedania moci pomocou parlamentných volieb často nemajú v sebe silu, ani skončiť márnivé utrácanie verejných peňazí, ani realizovať nepopulárnu politiku škrtania výdajov.  Stávajú sa však paradoxy, ktoré novo charakterizujú symptómy globálnej krízy. Najväčší veriteľ na svete sa v rozpätí niekoľkých desaťročí stal najväčším dlžníkom. Jedna z najchudobnejších a najľudnatejších krajín – Čína cez forsírovanú politiku superindustrializácie a s ňou spojenou exportnou ofenzívou sa stala najväčším držiteľom obchodného prebytku zahraničných valút. A tak sú USA a Čína v pozícii, ktorú svetoví analytici nazvali „vzájomnou zakliesnenosťou“. Čína sa stala závislou na trhoch USA, lebo sú najväčším odbytiskom jej tovarov a USA sa stali závislými na čínskom nákupe amerických štátnych dlhopisov, ktorými Čína vlastne financovala americký hyperkonzum. Keď po prvom štvrťroku 2009 Čína  výraznejšie stopla nákup amerických dlhopisov, tak FED (emisná banka USA) uskutočnila nebývalú (ale pre 4 rokmi v malom odskúšanú) operáciu. Aby vykryla dieru v poklese záujmu o americké štátne dlhopisy si FED požičal od FED-u (od samého seba) 400 miliárd dolárov. FED takto síce zabezpečil krytie bežného rozpočtu americkej vlády, ale sama operácia láme akúkoľvek logiku ekonomických teórií. Parametre tejto krízy ukazujú, že sa blíži potreba rigorózneho liečenia. Hoci verejné ruky štátov celého sveta vliali do „zlikvidnenia“ upchatých peňazovodov a produktovodov verejné prostriedky v hodnote vyše 4 biliónov dolárov, predsa  výsledky skôr pripomínajú šokové záchvevy medzi agóniou a nádejou, než skutočnú liečbu.

Suma sumárom, kríza je globálna a komplexná . Zasahuje hlboko aj nás. Ale my nie sme jej príčinou. K nám bola zavlečená. Preto musíme prejaviť rozumnú, ale zrejmú dávku solidarizmu a koordinovať svoje terapeutické oparenia a svoj prínos k reformnej vôli sveta začať komplexnú liečbu. Zároveň však musíme vyvinúť vnútroštátnu mimoriadnu aktivitu pri rozbehu  reštrukturalizačných tzv. malých lokálnych projektoch (systémové a presieťované zatepľovanie, rekuperačné zhodnocovanie energií a zvyšovanie tzv. stáleho vnútorného odbytu a vytvárania tzv. stálych lokálnych pracovných príležitostí. Možnosti malého Slovenska nie sú veľké, ale na lokálnych úrovniach citeľné a ozdravujúce. Vláda musí  v svojej zahraničnej politike stále sondovať, kde nájde partnerov na koordináciu spoločného ozdravovacieho  „malého programu“ a kde môže prispieť službou „dobrej vôle“ pri hľadaní  rozsiahlejších kompromisov. Ak vláda nájde rozumnú kontaktovaciu politiku dobrých služieb pri dojednávaní medzinárodných kompromisov, tak urobíme to čo je v našich ekonomických, občianskych a vlasteneckých silách.  Ak „medzinárodné hasenie“ pôjde príliš pomalý o to viac musí vláda forsírovať „malé domáce programy“. Takéto nasmerovanie agilnej ekonomickej politiky vráti do ekonomickej solidarity aj slovenskú ekonomickú mlaď, lebo len mladé generácie sú vstave k všeobecnému ozdravovaciemu úsiliu pridať tak potrebnú tzv. juvenálnu silu. Dúfam, že sa aktív horlivcov za nápravu veci verejných i súkromných na Slovensku rozrastie a omladne.

Augustín Marián Húska, e-mail: amhuska@gmail.com