Augustín Marián Huska

Vitajte na stránke augustinmarianhuska.wbl.sk v sekcii Mytológie okolo SR a okolo ČR

Úpravu tohto bloku zahájite dvojklikom...

480-ZIS                Administrácia stránky:  www.augustinmarianhuska.wbl.sk

ZOŠITY INTELIGENČNÉHO SAMIZDATU (ZIS), Občasník pre kultiváciu spoločenského vedomia., Pre diskusný kruh občianskeho združenia VOZPOLNOSŤ a pre okruh adresátov ZIS spracúva Augustín Marián Huska, (amhuska@gmail.com)

Zošit č. 79/2012: MYTOLOGICKÉ ZAHMLIEVANIE OKOLO MODERNEJ SLOVENSKEJ A ČESKEJ ŠTÁTNOSTI

Je nespochybniteľným historickým faktom, že zásluhu na udržiavaní idei obnovenia slovenskej štátnosti musel po rokoch 1945, 1948 a 1968 prevziať rozvrstvený slovenský politický exil, lebo domáci benešovský i gottwaldovský čechoslovakizmus nielen tabuizoval tému slovenskej štátnosti, ale ju doslova preklial a kriminalizoval. Slovenský exil teda jednak na medzinárodných fórach udržoval tému legitímneho práva slovenského národa na vlastnú štátnosť, a jednak sa snažil prenikať cez totalitnú clonu na Slovensko či už pomocou rozhlasu a televízie alebo cez  kolportáciu ilegálnych tlačovín a tak  posmeliť  zastrašenú slovenskú spoločnosť. Táto zásluha slovenského exilu musí byť znova a znova vyzdvihovaná. Tak isto je nesporné, že vďaka emancipačnej vlne po skončení studenej vojny sa odklínali a aj oživovali slovenské emancipačné sny už aj v rodnej vlasti. Ostáva tak isto nespochybniteľným faktom, že vďaka oživenému pluralizmu mienok sa ujali tejto témy v posttotalitnej vlasti najprv slovenskí študenti a mládež okolo Štúrovej spoločnosti a  posmelení slovenskí intelektuáli, slovenská kultúrna a vedecká inteligencia okolo Kongresu slovenskej inteligencie a spoločnosti Korene. Ako huby po daždi vznikali v mestských aglomeráciách i na slovenskom vidieku rôzne formy vlasteneckých iniciatív. Pochopiteľne nezaháľali ani  hegemoniálne kruhy a ich domáci „servienti“ (nekritickí čechofíli, austrofili, hungarofili, polonofíly, germanofíly a sovietofilí). V tejto „kakafónii“  odklínačov a zaklínačov nebolo ľahké sa zorientovať. Pred očami svetovej i slovenskej verejnosti sa zároveň odohrávala dráma silového riešenia emancipačného  procesu v ostatných častiach Európy. Slovenská spoločnosť videla, že aj na Baltiku, aj na Balkáne a aj na Kaukaze sa pokúšajú domáce sily o „reprízu“ Wilsonovej proklamácie o práve národov na svoje štátne sebaurčenie. Aj na Balkáne, aj pri Baltskom mori sa podarilo realizovať štátne sebaurčenie, ale cestou sily, krvi a brutality. Slovenská spoločnosť videla v rokoch 1989 až 1991, že v európskom civilizačnom okruhu už iba Lužickí Srbi, Slováci, Frízovia, a Baskovia ostávajú bez vlastnej štátnosti. Pred novo sa konštituovanými  politickými elitami Slovákov a Čechov sa vyostrila otázka či dokážu  vyriešiť narovnanie vzťahov oboch štátotvorných národov humánnejšou a civilizovanejšou formou než na Baltiku a Balkáne. Domáce i vonkajšie skúsenosti s prekonávaním totalitného dirigizmu na Slovensku vyústili do podpory tých síl, ktoré sa nevzdali emancipačnej cesty, ale ktoré ponúkli českej reprezentácii prekonanie asymetrického postavenia cestou paralelnej  štátnosti. Je fakt, že Slováci aj Česi vyriešili vznik paralelných štátností konsenzom a bez kvapky krvi počas roku 1992. Treba však priznať, že nostalgikov za asymetrickým usporiadaním slovensko-českých vzťahov je aj doposiaľ neúrekom. Sily českej dominácie stále pestuje mytológiu, že iba česká pravica uprednostňovala paralelnú separáciu a aj to len preto, aby nebola konfrontovaná so „slovenskými politickými radikálmi“. Skutočnosť je však taká, že novoinštalované demokratické elity českej spoločnosti sa už v polovici roku 1990 dohodli na utajenej príprave „krízového scenára“ (akéhosi „plánu B“) ktorý mal pripraviť českú spoločnosť na „separáciu Česka“ od spoločného štátu, ak slovenské reprezentácie neakceptujú pokračovania dominačného postavenia českého „staršieho brata“. Všetky české exekutívne a legislatívne orgány v utajenom režime pripravili oný scenár a v tajnom prerokovaní tak v Českej národnej rade, ako v českej vláde ho schválili.  Slovenskí vlastenci sa iba v informačných zlomkoch dozvedeli o tejto českej separačnej príprave.  Taká je pravda. Samozrejme , že postoje k riešeniu  slovenského štátneho sebaurčenia boli vnútorne diferencované a k priamemu cieľu samostatného štátu sa z tzv. parlamentných strán hlásila len Slovenská národná strana. Ale vlastenecké jadro VPN už vo volebnom programe na rok 1990 presadilo kľúčovú požiadavku „práva Slovenska na medzinárodno-právnu subjektivitu“ a neskôr HZDS sa prihlásilo vo svojom volebnom programe (1992) ku tejto kľúčovej požiadavke medzinárodno-právnej subjektivity Slovenska a zároveň ponúklo Českej reprezentácii, aby oba štátotvorne útvary sa dohodli na konfederatívnej resp. na úniovej súčinnosti oboch suverénnych republík. Práve tieto vlastenecké sily Slovenska volili také stupňujúce riešenie, že najprv schvália v zákonodarných zboroch deklaráciu o zvrchovanosti, potom príjmu ústavy oboch zvrchovaných republík a uzatvoria vzájomnú medzištátnu súčinnosť. Slovenská vlastenecká reprezentácia teda vopred ponúkla jasnú „cestovnú mapu paralelnej štátotvornosti“ , aby sa vyhla možným radikálnym nekontroľovateľným konfliktom. Slovenskí vlastenci legitimovaní výsledkami volieb teda urobili všetko pre to aby sa vyhli nebezpečnému „radikálčeniu“. Pripomíname čechoslovakistickým nostalgikom na oboch stranách Moravy, že ani Slovenskí „radikálni vlastenci“ v HZDS, ani v SNS nemali vopred pripravený žiaden „krízový scenár“ separácie, ako ho mali pripravený a oficiálne schválený české orgány. Napriek tomu je fakt, že aj slovenská, aj česká spoločnosť patrí medzi tie „vzorové spoločnosti“ v 20. storočí, ktoré rozvoľnenie spoločných štátnosti urobili konsenzuálnym spôsobom. Boli len tri: Švédsko a Nórsko rozvoľnilo svoju spoločnú štátnosť v r. 1905, Dánsko a Island tak urobili v r. 1945 a Slovensko a Česko tak urobili v r. 1992. Čím krvavejšie bolo rozvoľňovanie spoločných štátností na Balkáne a na Baltiku o to kontrastnejšie vystúpila humanistická umiernenosť Slovenska a Česka. Aj SR aj ČR môžu svoju konsenzuálnu skúsenosť ponúknuť teraz EÚ, aby riešila ťažkú krízu nie centralizáciu kompetencií , ale konfederatívnym spôsobom. V tomto by mala súčasná slovenská reprezentácia i súčasná česká reprezentácia pôsobiť ako vzoroví garanti svojej paralelnej a relatívne korektnej cesty riešenia krízy vzťahov. Hoci sa nestotožňujeme s viac ráz opakovanými názormi pána Klausa, že symetrizačné narovnanie „zavinili“ slovenskí radikálni vlastenci, predsa sa stotožňujeme s tou časťou tiež viac ráz opakovaných názorov pána Klausa , že EÚ by si malo uchovať svoj konfederačný pôdorys. Možno bude treba prijať pre krízové obdobie dočasné federalizačné opatrenia, ale po prekonaní krízy treba sa vrátiť v EÚ ku konfederatívnej paralelite, ktorá vyhovuje aj sociálnej aj ekologickej korekcii neregulovaného konzumizmu. Paralelná konfederatívna  koncepcia Schumana a Adenauera bola najúspešnejší evolučný výtvor Európy, lebo akceptovala zbližovanie cez viacrýchlostný vývoj. Svetové i európske elity zabudli, že trh, ako priestor voľby musí byť síce regulovaný, ale nie centralizovaný. Dvadsať rokov paralelných štátností SR a ČR ukázali, že sme pre Európu a svet  skôr nádejným príkladom paralelného konsenzu než výstrahou. Boli sme úspešnejší tam kde sme menej počúvali na rady „expertov neokonzervativizmu a neoliberalizmu“, a kde sme viac prihliadali na škandinávske a nemecké vzory než na zámorské a  stredomorské vzory.

Poznámka: Po prečítaní recyklujte medzi svojimi priateľmi, prípadne odporúčajte im vyhľadať text na internetovej stránke: www.augustinmarianhuska.wbl.sk       

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk