Augustín Marián Huska
Vitajte na stránke augustinmarianhuska.wbl.sk v sekcii Paradoxy druhej štátnostiÚpravu tohto bloku zahájite dvojklikom... 479-ZIS Administratívna www.augustinmarianhuska.wbl.sk ZOŠITY INTELIGENČNÉHO SAMIZADATU (ZIS), Občasník pre kultiváciu spoločenského vedomia., pre diskusný okruh občianskeho združenia VOZPOLNOSŤ a pre okruh odberateľov ZIS spracúva Augustín Marián Húska (amhuska@gmail.com) Zošit č. 77/2012: PARADOXY DRUHEJ SLOVENSKEJ ŠTÁTNOSTI KMEŤOVSKÝMI OČAMI SVEDKA.,(pokračovanie seriálu k 20. ročnici 2.SR – spracované pre Literárny týždenník) Ak by sme sa pokúsili bilancovať dvadsať rokov druhej, pluralitnej slovenskej štátností, tak zistíme, že druhá štátnosť je plná paradoxov (protirečení). Avšak prečo by mala práve slovenská štátnosť byť neparadoxná, keď „človečenský“ svet v ktorom realizuje druhá SR svoje koexistovanie je sám plný paradoxov? Nuž najprv si povedzme čosi výberovo o terajších svetových paradoxoch. V prvom decéniu tohto storočia sa každé tri roky zdvojnásobili ľudské vedomosti (suma získaných informácií). Pospolu s tým sa však ľudstvo dozvedelo, že ľudské detekčné prostriedky umožňujú získavať informácie len o 4 % zrýchľujúco sa rozpínajúceho vesmíru. Ak z dôvodov úspornej výpovednosti sa v ekologických paradoxov obmedzíme len na tie, ktoré ukazujú najvážnejší paradox, tak ide o nasledovný: čím evidentnejšie sú limity obmedzenosti planetárnych hmotno-energetických zdrojov, tým viac sa presadzujú tzv. expanzné rasty, ktoré kolidujú z možnosťami planéty. Napokon najbohatšie ekonomiky sveta sú najzadlženejšie a všetky nožnice medzi rastom superbohatnúcich a rastom superchudobnejúcich sa roztvárajú. Hlavným aktuálnym paradoxom však nie je nebezpečie vytunelovania nerecyklovateľných materiálno-energetických zdrojov, ale vytunelovanie kolektívneho vedomia ľudstva od duchovnomravných a autenticky národných skúseností. Na dne kolektívnych vedomí potom ostávajú len šamanisticko-čarodejské podložia, ktoré prehlbujú nekalkulovateľnosť takto obnažených vrodených inštinktov. Manipulátori moci síce cynický predpokladajú, že jednotlivci s takto vytunelovanou časťou vedomia sú ľahšie manipulovateľní, ale to je len ich ilúzia. Nekalkulovateľných nemožno kontrolovať. Avšak vráťme sa k slovenským paradoxom. Prvým paradoxom je fakt, že Slovensko je síce v optike antropologickej geopolitiky v približnom strede Európy, ale vždy bolo na periférii moci a to zrejme minimálne od mladšieho paleolitu. Chvíľu bolo perifériou Juhu, chvíľu Východu, chvíľu Severu a chvíľu Západu. Druhým paradoxom je fakt, že už od paleolitu malo relatívne vysokú tzv. refugiálnu (útočiskovú) hodnotu a to v dôsledku vrchárskeho zvrásnenia a tzv. pririečnych mokradí. Táto nízka priepustnosť bola v minulosti prednosťou, lebo slúžila ako útočiskom pred uzurpáciou. Doteraz má Slovensko relatívne nízku hybnú priepustnosť terénu, ale tentoraz tým, že nemúdrym rozhodnutím exekutívy sa v roku 1998 vzdalo pokračovania vo forsírovanej výstavbe diaľničnej infrasiete. Doteraz nedokázalo nadviazať na európsku infrasieť svojím súvislým západo-východným a severo-južným ťahom diaľničnej priepustnosti. Tranzitnú rentu sme doteraz nevedeli využiť, ani v cestnej , ani v železničnej, ani v produktovodnej oblasti. Paradox nízkej priepustnosti slovenského priestoru síce ostal, ale už nie je výhodou. Tretím a asi najťaživejším paradoxom je fakt, že slovenská štátnosť stratila počas trhovej transfomácie vyvažovací inštrument medzi tzv. verejným a súkromným záujmom. Tým stratila schopnosť regulovania tzv. kladných a záporných synergií (súčinností). Sile veľmocenského vplyvu a sile masmédii kontrolovaných vonkajšími vlastníkmi síce nedokázala vzdorovať žiadna postkomunistická krajina, ale predsa elity niektorých susedov „uhrali viac“. Dokázali viac podporiť kladné synergie a brzdiť záporné synergie. Štvrtým – tento raz relatívne kladným paradoxom je fakt, že hoci rozpadom RVHP stratilo Slovensko najviac odbytísk v strojárskom priemysel, predsa orientácia na autopriemysel a spotrebnú elektroniku zachránilo dôležité jadro industrializmu. Piatym paradoxom je fakt že agrosektor síce stratil produkčnú sebestačnosť, ale ide o sektor, ktorý cez kombinačnú súčinnosť s komplexne relaxačným turizmom a rekultiváciou územia môže byť v budúcnosti zdrojom pracovných príležitosti pre rastúcu časť populácie. Šiestym paradoxom je fakt že vzdelávací systém, ktorý v európskych pomeroch minulého storočia bol na solídnej úrovni sa začal prepadať hlavne kvalitatívne. Kladnou stránkou tohto paradoxu, je však fakt, že dosahujeme pomerne vysokú tzv. elektronická gramota a jazyková pripravenosť mladých generácií je pomerne solídna a rastúca. Siedmym paradoxom je fakt, že slovenská kultúra tvorí geto uprostred „podkultúrneho rozptylovania“. Je najbezprizórnejšou časťou slovenskej štátnosti a treba zachraňovať tak slovenskú národnú kultúru, ako kultúru národnostných menšín. Slovenskej kultúre treba zveriť veľké úlohy obnovovania súčinnostného prúdenia vysokej i konzumnej svetovej kultúry s domácou kultúrou. Slovenskú kultúru treba vymaniť z krážov parazitujúcej a degradačnej popkultúry. Treba pripustiť, že jedine slovenská duchovná kultúra relatívne zvládava zápas o dušu budúceho slovenského človeka. Pri celosvetovej i celoeurópskej mizérii duchovného vyprázdňovania jedine slovenská duchovná kultúra prevzala refugiálne úlohy pri zachraňovaní stroskotancov superkonzumizmu a drogizmu. Hľadanie zmysluplnosti vyselektovanej nemateriálnej kultúry a prehlbovanie kritickej sebareflexie tvoria podmienky budúceho zblíženia sveta duchovna, kultúry a umenia. Bohdaj tento ôsmi paradox bol by kruciálny pri dekontaminácii druhej slovenskej štátnosti. Poznámka: Po prečítaní Zošitu recyklujte ho u svojich známych, prípadne odporúčajte im vyhľadať text na internetovej stránke: www.augustinmarianhuska.wbl.sk |
